|
Webstrov
výkladový slovník:
Blue Grass
= modrá tráva rastúca hlavne v Kentucky, USA
Bluegrass
= hudobný smer - akustická hudba
pochádzajúca z oblasti Apalačských
hôr
v USA
 Prisťahovalci
do novej zeme prakticky zo všetkých kútov sveta priniesli
so sebou
okrem
svojich tradícií aj svoju ľudovú hudbu. A
tak sa stalo, že sa tu
stretol
gitarista zo Španielska s talianskym mandolínistom a huslistom
trebárs
z Írska. A zhruba niekde tu treba aj hľadať začiatky
a korene bluegrassu u prevažne
írskych
a škótskych chudobných usadlíkov, ktorých
kvôli ich uzavretosti a
niekedy
až puritánskym názorom
nazývali
Hillbillies.
No práve táto menšina postupne spolu s
černochmi vytvorila svoju vlastnú horalskú
hudbu Hillbillie, ktorá dala základ ako country
tak aj bluegrassu a aj ďalším štýlom.
Takže korene bluegrassu sú vlastne v americkej
„old time music“ a v podstate by sa dali hľadať napríklad aj
na rieke Mississippy ktorej sa hovorí niekedy aj “rieka piesni”.
V okolí žila hromada rôznych tried ľudí. Každá mala svoju muziku
a tú si všade nosili so sebou. Dôležité je, že začiatkom
devetnásteho storočia tam nebolo veľa ciest a tie čo boli, boli
väčšinou neupravené. Takže jedinou cestou ako sa kultúra mohla dostať
proti prúdu bola samotná rieka. Pôvodné cirkusy mali svoje parníkové
predstavenia a vo väčšine mali zo sebou čiernych spevákov
s banjom a huslami. Zálesáci ktorý ich počúvali často sami
hrávali na husle no na banjo príliš nie. A tak sa snažili si
vytvoriť vlastné nástroje z toho čo bolo. Často z tekvíc
potiahnutých kožou. Chceli proste spievať rovnaké piesne ako ten čierny
„minstrel“ ktorého počúvali. Ale obvykle si zapamätali málo a aj
to väčšinou špatne. Tu a tam začali vznikať nové piesne
a k tomu tie staré smutné „alžbetinské“ balady ktoré sa ale
hrávali často dva krát tak rýchlo ako sa mali. A to je možno práve
tá hudba, ktorá predchádzala aj bluegrassu. Kde vládol pomalý tiahly
hlas cez rýchli rytmus čo je jednen z charakteristických prvkov
bluegrassu.
Možno aj vďaka tomu, že táto
hudba a
hlavne nástroje ako banjo, typické pre túto hudbu už dávno
nebolo
výsadou černochov, ale stále viac a viac sa stáva doménou
bielych usadlíkov sa táto hudba stále viac a viac stáva neoddeliteľnou
súčasťou ich kultúry. Bola to
jednoduchá hudba prostých ľudí,
malofarmárov, alebo príležitostných robotníkov ktorý tiahli z kraja di
kraja za prícou a ktorý denne dreli na farmách, aby si
večer pri
rodinnom krbe, alebo spolu s priateľmi odpočinuli pri troche hudby a
spevu kde si mohli vykričať svoje starosti i radosti. A tak boli prosté
a jednoduché
aj jej texty, často s
náboženskou
tematikou hlavne pod vplyvom írskej ľudovej hudby ktorých komunita bola
asi najsilnejšia.. Často sa
spievali
celé
skutočné príbehy, čo sa udiali niekde v
inej osade či kraji (balada o
Casey
Jonesovi), a ktoré rozširovali hlavne potulní muzikanti,
tiahnúci z osady do osady. Boli to zároveň vlastne
akési živé noviny,
lebo často vo svojom speve prinášali nové
správy. Alebo to boli proste muzikanti ktorý sa v osade starali o
zábavu pri stretnutiach jej obyvateľov. Či to už bolo v nedeľu
dopoludnia v kostole, alebo večer na miestnej zábave. Nie každý totiž
mal rádio aby si mohol večer v rodinnom kruhu pustiť niektorú z
okolitých rádiostaníc vysielajúcu hudbu. Jednými z takýchto
muzikantov
boli aj bratia Monroeovci, ktorý spolu nahrali mnoho piesní pre okolité
rádiostanice a z ktorých práve Bill
Monroe
(13.9.1911-9.9.1996)
si niekedy v 30-tych rokoch založil svoju skupinu, s ktorou
začal hrať
hudbu, ktorá sa odlišovala od tradičnej horalskej
hudby.
Bill Monroe však nebol jediný. Napríklad dodnes
podľa mňa nedocenená osobnosť akou bol banjista Charley
Poole (22.3.1892 - 21.5.1931) ktorý so skupinou The
North Carolina Ramblers už medzi rokmi 1925 - 1930 nahral veľa
nahrávok znejúcich odlišne od horalskej hudby a majúc v sebe niektoré
črty bluegrassu (ukážka: Don't Let
Yor Deal Go Down,
či Sunny
Tennessee z roku 1926). A myslím že by bolo treba spomenúť aj
mená ako Jimmie
Rodgers (1987 - 1933),
ktorý je považovaný zas za otca country music (ukážka: Hawaiian Blues),
spolu s rodinou Carterových,
hlavne Sara a jej sesternica Maybelle (ukážka: Wildwood Flower)
a ktorý ku koreňom americkej old time hudby z ktorej vzišiel aj súčasný
bluegrass rozhodne patria.
Hudba Billa
Monroea sa ale svojou stavbou spevu a hlavne celkovým zvukom od
ostatných
odlišovala. (ukážka: The
Girl In The Blue Velvet Band) a pretože pochádzal z Kentucky, kde rastie
zvláštna modrastá
tráva (lipnica lúčna),
dal svojej skupine meno Bluegrass Boys,
odkiaľ už potom bol iba krôčik k
pomenovaniu štýlu
hudby,
ktorú hral, na Bluegrass a ktorý zaviedli
postupne disjockeyovia
oblastných
rádiostaníc Monroe začal s Bluegrass Boys nahrávať a dal tak základ
tejto hudbe čím je
právom preto považovaný a
nazývaný
otcom bluegrassu.
No vznik bluegrass
tak ako sa hrá dnes sa
traduje až na
obdobie,
kedy do skupiny prichádzajú gitarista a spevák Lester Flatt
(19.6.1914-11.5.1979) a banjista so zvláštnou virtuóznou hrou Earl
Scruggs (
6.1.1924), ktorý bol vlastne náhradou za iného banjista Don
Rena, ktorý musel
nastúpiť na vojenskú službu a tak k Monroeovy do kapely nemohol
nastúpiť.
Hudba vďaka Flattovy a Scruggsovy získala celkom novú tvár, zvuk,
odpich a veľmi
rýchlo na seba upozornila
nielen
prostých poslucháčov, ale aj rádiostanice aj vo vzdialenejšom okolí a
mnoho
iných muzikantov, ktorý sa okamžite snažili Billa Monroea s jeho
štýl
napodobovať, a čo ho vždy veľmi hnevalo.
Zaujímavosťou je, že Bluegrass
Boys boli vlastne zamestnanci Billa Monroea.
V lete keď bolo treba pracovali u neho na farme spolu so stálymi
zamestnancami a
v zime keď bolo práce menej tak chodili koncertovať a nahrávať do
rádiostaníc.
V roku 1945
odchádzajú L.Flatt a
E.Scruggs
od B.Monroa, aby si založili vlastnú kapelu Foggy Mountain Boys (ukážka:  Hey Hey Hey). A
práve
títo dvaja páni sa zaslúžili o to, aby sa
bluegrass dostal do celého
sveta
a stal sa takým populárnym akým dnes je. Svojimi
nespočetnými vystúpeniami v rádioshow
programoch pre a pod krídlami
továrne
na cestoviny Marta White, a
neskoršími vystúpeniami na
univerzitách
propagovali
bluegrass a priniesli ho medzi úplne nové publikum. Ich
vystúpenia v
Nashvillskej
hudobnej mekke Grand
Ole Opry, kam sa na svoje prvé
vystúpenie dostali
omylom a odkiaľ odchádzali s takou odozvou, že sa ich
vystúpenia stali
pravidelnosťou, otvorili potom bránu bluegrassu dokorán.
V ich
šľapajach
začali kráčať ďalší a ďalší. A nielen v USA. Ich
vystúpenia v
Európe a
dokonca aj v Japonsku prilákali nových fanúšikov.
Možno aj vďaka tomu,
že v ich repertoári sa popri tradičných
horalských piesňach objavovali
aj skladby Boba Dylana a Donovana. V roku 1969 prichádza však k
rozchodu
a ani jeden z nich už nikdy sám nedokázal to, čo
obaja spolu.
Vzniklo množstvo
skupín a každá do
bluegrassu prispela čímsi svojím a nezmazateľne sa
zapísala do histórie
tejto mladej hudby. Či to boli Jim and Jesse
McReynolds (ukážka:Ashes of Love), The
Osborne Brothers, The
Dillards, Country
Gentlemen (ukážka: Dark
as a Dungeon), Boone Creek,
Bluegrass Album Band,
Nashville Bluegrass Band, Doyle Lawson a Quicksilwer,
Lonesome River Band, The
Seldom
Scene (ukážka: Wait
A Minute), Bluegrass
Cardinals, Country Cooking,
Hot Rize, Third
Time Out, The
Del McCoury Band a mnoho
iných spolu s osobnosťami ako Don
Reno, Doc
Watson, J.D.Crowe, Tim O'Brien, Allan
Shelton, alebo Laurie Lewis (ukážka: Is the Blue
Moon Still Shining), John Duffey, Mike Auldridge,
Vassar
Clements, Charlie Waller, Eddie Adcock, Lynn Morris, Tony Rice (ukážka: Nine Pound
Hammer), Ricky
Skaggs a ďalší, a na
ktorých vymenovanie by nestačila
určite jedna strana. 
Treba však zvlášť spomenúť rozhodne ešte pre
bluegrass a jeho vývoj dve
významné
osobnosti. Tou prvou je spevák, banjsita a súčasník Billa Monroa Dr. Ralph Stanley
(25.2.1927) (ukážka: Man
Of Constant Sorrow). So svojou kapelou Clinch Mountain Boys
i sám má obrovský podiel nielen na vývoji bluegrassu, ale
aj na zachovaní tradícii v bluegrasse a vôbec tradičného
bluegrassu až do dnes.
Jeho otec
spieval v kostole a ako sám vraví
vždy ho obdivoval. Svoje prvé
banjo dostal ako 16 ročný za 5 dolárov od svojej tety a hrať ho naučila vlastne
jeho matka,
ktorá pochádzala z 11 člennej rodiny kde všetci súrodenci vedeli hrať
na banjo
clawhammerom. Náhoda chcela že
pri návrate z vojenskej služby zaskočil pri nahrávaní v skupine Blue
Ridge Mountain Boys ako spevák za chýbajúceho člena a tak
vlastne
odštartoval svoju kariéru a stal sa žijúcou bluegrassovou legendou.
A tou druhou je kráľ
bluegrassu Jimmi Martin vlastným menom James
H. Martin ( 10.7.1927 – 14.5.2005) (ukážka: Honey You
Don't Know My Mind).
Začínal ako lead
spevák a gitarista u Billa Monroea v roku 1949. Jeho
vysoko postavený spev spolu s tenorom Billa Monroea dal vlastne základ
pre ten
takzvaný "High Lonesome" ktorý je typickou črtou bluegrassu. Jeho
spev naviac dosť radikálne zmenil zvuk pôvodných Bluegrass Boys Billa
Monroea a
patril aj k dosť kľúčovým osobnostiam v živote a hudbe Billa Monroea a
bluegrassu. Naviac bol rovnako živou a temperamentnou osobnosťou akou
bol aj
Bill Monroe. To bolo možno aj dôvodom rozchodu po ktorom Jimmi Martin
spolupracoval
napríklad s Osborne Brothers až pokiaľ si v roku 1955 nezaložil vlastnú
skupinu The Sunny Mountain Boys. Bola to dynamická a
temperamentná
kapela kde spolu s J.D.Crowe, či Paul Williamsom s presným
razantným
rytmom aj vďaka razantnej gitarovej hre práve Jimmi Martina, mal v
šesťdesiatych
rokoch na konte neuveriteľne veľa bluegrassových hitov ktoré sa hrávajú
veľmi
často do dnes ("Hit Parade of Love",  "Sophronie",
"Stepping Stones", "Widow Maker").
Je
o ňom známe, že na javisku bol centrom diania až
nepredvídateľnou živelnou osobnosťou. Ale na druhej
strane aj sám otvorene priznal svoj problém s alkoholom.
Jeho veľký sen bolo stať
sa členom
Grand Ole Opry, čo sa mu ale nikdy nesplnilo. V roku 1995 bol zapísaný
do „The International
Bluegrass Music Hall of Honor" a v roku 2003 bol realizovaný dokument o
jeho živote "King of Bluegrass: The Life and Times of Jimmy Martin".
Je o ňom tiež
známe,
že miloval psov a v jeho živote hrali dosť dôležitú rolu. Dokonca im
venoval a
natočil niekoľko piesní kde v nich vyzdvihuje ich statočnosť a kde
štekot psov
znie v pozadí. 14.mája 2005 rok po tom čo mu bola diagnostikovaná
rakovina však
Jimmi Martin zomiera.
Mnohí kráčali a kráčajú po
jeho stopách, mnohý po stopách Billa Monroea či po stopách Flatta
a
Scruggsa, Ralpha Stanleyho a mnohých ďalších legiend bluegrassu. A
mnohí
sa pustili
do experimentovania. Prijali prvky rocku, funky, jazzu, folku či
iných
smerov a tak vzniklo to, čomu sa dnes vraví newgrass,
jazzgrass,
new-acoustic.
Mená ako Skyline (ukážka: Late To Work),
Tony Trischka, Peter Wernick, David Grissman,
Larry McNeely,
Tony
Furtado či New Grass Revival
(ukážka: Revival), Courtney Johnson, Béla Fleck, Jerry
Douglass, Stacy Phillips, alebo Andy
Statman, Chris Thile a Nickel
Creek, Punch Brothers,
Takeharu Kunimoto &
The Last Frontier, pôvodom moravák Radim Zenkl a ďalší
rozvinuli alebo rozšírili bluegrass do
iných
dimenzií (občas do celkom nečakaných Ganstagrass
(ukážka: Street Soldie)),
alebo aj
hudba kde už nieje celkom jednoznačné či je to ešte nejaká forma
bluegrassu, alebo už iná hudba hraná s bluegrassovými nástrojmi Abigail Washburn and
The Sparrow Quartet (ukážka:
Captain), Crooked Still, Greencards a
ďalší. Väčšinou
vzišli z tradičného bluegrassu a ich experimentátorstvo a hľadanie ich
postavilo tam
kde stáli, alebo ešte stále stoja do dnes a rozšírilo tak spektrum
toho, čomu
vravíme bluegrass a jeho alternatívy. 
Charakterizovať
bluegrass nie je ľahké. V podstate je to ľudová dedinská hudba
vychádzajúca z
hudby
horalov, v ktorej poznať vplyv
európskych prisťahovalcov do
novej zeme.
Hudba, ktorá sa vyvinula z rovnakého základu old time ako
country, no v ďalšom vývoji
šla trocha iným smerom. Jej charakteristickým znakom je
hlavne vysoko
položený
a na ozdoby bohatý spev a vokál, v ktorom dominuje
najvyšší hlas
obyčajne
tercia k základnému hlasu, pod ktorým
barytón drží obvykle akord. V
skladbách
sa so spevom pravidelne striedajú sólové virtuózne party
jednotlivých nástrojov
hlavne
banja, mandolíny, huslí, dobra a gitary.
Bluegrass má
pravidelný rytmus, ktorého
pulzovanie núti si s ním poklepkávať a keďže
tradičný bluegrass je čisto
akustický a teda hraný bez bicích, rytmus
tvorí gitara a hlavne
mandolína,
ktorá svojou typickou druhou dobou práve preberá
funkciu bicích a
rytmicky dopĺňa kontrabas. Bluegrass je hlavne akustická
hudba, no jeho novšie
podoby
už využívajú aj netradičné nástroje
ako basovú gitaru, saxofón či
dokonca
syntetizátor spolu s bicími.
Dnes pod pojmom
bluegrass poznáme
tak
širokú škálu hudby a tak rozmanitú škálu hudby, že ťažko už možno
ukázať prstom a
povedať, že toto
je
a toto už nie je bluegrass. Bluegrass je
však rozhodne hudba vychádzajúca zo srdca a svojim spôsobom
filozofia a životný štýl..
V poslednej dobe ako
keby sa vrece roztrhlo s kapelami, ktoré ako prvé začali na Slovensku
hrávať bluegrass a hlavne vďaka ktorých zásluhám sa na Slovensku
bluegrass vyvinul, vôbec sa hrá a sa mu dnes darí. Pravda je však taká,
že väčšina z
nich ani netušila čo je to bluegrass, keď už niektorý o ktorých dnes
málo kto vie už hrávali bluegrass a vďaka ktorým aj oni dnes miesto
možno
hiphopu hrajú bluegrass. Preto som sa rozhodol napísať niekoľko riadkov
o histŕii bluegrassu na Slovensku od svojich začiatkov až do roku 2000.
Začiatky bluegrassu na Slovensku sa totiž
tradujú niekedy
okolo roku 1970. A keďže Slovensko bolo odjakživa rozdelené na západ,
stred a
východ často s celkom inou kultúrou a vplyvmi na ňu, aj v bluegrasse tu
existovali viac menej tri centrá od seba sa nezávisle vyvíjajúce nielen
čo do
bluegrassu ako takého, ale aj čo do jeho pod štýlov a charakteristík.
Začiatky
bluegrassu patria však jednoznačne na východné a hlavne stredné
Slovensko, konkrétne do
Dubnice
n. Váhom kde v roku 1972 zakladá banjista  Braňo
"Budha" Blahovec a
gitarista Jaro Nečesaný skupinu Krok, ktorá
ako prvá
hrala na Slovensku v podstate už čistý
bluegrass a zároveň sa odpútala od trampského hnutia. Aj keď treba
povedať, že
aj na východe v tom čase, hlavne koncom sedemdesiatich rokov už tiež
objavujú paralelne prvé
bluegrassové
lastovičky hlavne okolo trampskej osady čo si vravela Blue
Moon s
12-15 členmi a ktorá
neskôr poriadala vystúpenia v S klube, pripravovala "Táborák hrdzavých
strún" v ružínskych jaskyniach, či organizovala niečo ako dnešné dielne
na
nástroje a aj spoločné "vandre" do Čiech na bluegrassové festivaly
Banjo Jamboree, Portu a pod. Na rozdiel od Kroku to však bolo ešte
stále silno spojené s trampským hnutím
A tak prím
Kroku aj tak ostal veľa rokov hlavne vďaka tomu odpútaniu sa od
trampského
hnutia a aj pretože až na sporadické lokálne výnimky na ostatku a
hlavne
západe Slovenska dominovalo v tom čase skôr akési akustické country,
alebo
trampská hudba s banjom, prinajlepšom niečo na spôsob Zelenáčov. Hlavne
hudba
bola všeobecne ešte pomerne dosť silno naviazaná na trampské hnutie a
jej
tradície. Paradoxom
bolo naviac to, že od Dubnického Kroku
ktorý už
počas sedemdesiatych rokov hrával často aj na festivaloch na severnej
Morave sa
dokonca priúčali bluegrassu aj niektoré moravské kapely a tiež to, že
počas
celého vývoja bluegrassu na Slovesnku je stredné Slovensko jedinou
oblasťou kde sa
stále hral a hrá hlavne tradičnejší bluegrass
bez vplyvov módnych vĺn ktoré značne ovplyvňovali ostatnú a hlavne
západnú
časť Slovenska. Ako keby horské údolia stredného Slovenska
obývali
"horaly".
V podstate
celé sedemdesiate roky sa bluegrass hral
iba na strednom Slovensku a Krok bol asi jedinou bluegrassovou kapelou
na
Slovensku. Aspoň som sa o žiadnej inej zatiaľ nedozvedel. Až
koncom sedemdesiatych rokov hlavne na východe Slovenska vzniká
niekoľko kapiel ako Oáza, či Vážka, ktoré už koketujú s
bluegrassom, podobne ako aj keď iba veľmi krátke obdobie v tom
čase skôr trampsky, či folkovo orientovaný Veslári
kde pôsobil aj huslista Laco
Sasák. Ale hlavne
jedna košická kapela na
začiatku
osemdesiatych
rokov má o bluegrasse už prekvapivý prehľad a dokonca do repertoáru
zaraďuje skladby od New Grass Revival a naviac asi ako prvá na
Slovensku vôbec vcelku slušne z času na čas spieva aj v angličtine.
Boli to Červíci
z
Košíc pod vedením banjistu Imricha
Šiňanského. Naviac
ich texty sa aspoň mne zdajú byť prvé slovesnké a hľavne dobové
texty čo korešpondujú s
hudbou a nepôsobia naivne, alebo tématicky trampsky. Aj
texty Kroku rozhodne ale tiež korešpondujú s
hudbou a sú bluegrassové. Boli ale celkom iného charakteru. Skôr také
"zemité" a tým podľa mňa zas určite napríklad bližšie k textom
amerického
tradičného bluegrassu. Mali však práve preto určite ďalej k slovenskej
mentalite a dobe v ktorej vznikli, čo pre niekoho môže byť plus ale pre
niekoho mínus. Zaujímave je, že Krok aj čo do ich textov a aj čo do
zvuku ich bluegrassu sa vôbec nezmenili od svojeho vzniku až do dnes a
jednou z mála slovenských kapiel čo spieva prevažne po slovensky a
podľa mňa dnes jedinným zástupcom toho starého, jednoduchého, alebo ak
chcete "zemitého" bluegrassu na Slovensku.
Na opačnom
konci Slovenska sa o bluegrasse dá v tom
čase stále ale ešte hovoriť skôr o jednotlivcov ako o celých kapelách.
Ako prvé
kapely ktoré koketovali už s bluegrassom by som na západe považoval asi
čiastočne Bratislavký Teton, ktorý bol v tom čase vďaka
svojim kontaktom na Fešákov na
Slovensku
asi
hudobnou bezkonkurenčnou špičkou a ktorý nahrával už aj v
rozhlase a aj keď sa zameriaval skôr na country vo
svojom
repertoáre už mal aj skladby ktoré mali bluegrassový charakter. Hlavne
jej
banjista Jaro "čára" Pekárik bol v Bratislave jeden z prvých čo
už vedel čo je to bluegrass.
Vo všeobecnosti kapely na
západnom
Slovesnku ale vlastne až na pár výnimiek v podstate aj na ostatku
Slovenska hrávali vlastne čokoľvek. Väčšina z nich (aj na ostatku
Slovenska) vzišla z trapského
hnutia a
tak im táto hudba nebola až tak vzdialená. Na ich koncertoch zaznela
trampská
pieseň o šliapaní hore stráňou popri čisto bluegrassovom Cripple
Creeku,
alebo lepšie či horšie zahranom a zaspievanom Blue Moon of Kentucky od
Billa
Monroea samozrejme so slovenským textom často o nejakom zlatokopovi,
Preto je
dosť ťažké povedať či tá, alebo tá kapela hrala alebo nehrala
už bluegrass. Bolo
to také zvláštne obdobie kedy sa bluegrass povedal by som nenápadne
vkrádal do
repertoárov. Preto by som k bluegrassovým kapelám zaradil možno aj Dostavník (tuším sa vtedy už
tak volal) , či
pôvodný Dunaj a možno aj
Encián s
výrazným spevom gitaristu Rada Belcáka (neskôr Fragment,  Belasí a BG
Album) , či Bonanzu čo bola
napríklad oficiálne trampská
skupina, a je aj pravda, že jej texty prevažne o cestovaní vlakom boli
naozaj skôr trampské, ale podľa mňa ich muzika aspoň jemne zaváňala aj
tak už bluegrassom. Mimochodom v tejto kapele svoju karieru začal aj
mandolinista Rudo Jurkech
(neskôr Harvestry a BG Album) a známy festivalový konferencier Václav "Foter" Jeriga.. A podľa
týchto kritérii by sa za bluegrassovú kapelu alebo kapelu čo stála pri
začiatkoch bluegrassu dal považovať aj
pezinský Arion, alebo
bratislavský Čmeliaci, hlavne
v ich druhej zostave v ktorej v rokoch
1981 a 1982 už hrali ako hosť aj na festivale vo Vyškove na Morave.
A tak isto aj o Prievoznkoch z
Nitry ktorý na tom boli podobne ako Bonanza. Oficiálne trampský, medzi
riadkami občas s jemne či jasnejšie namodralým nádichom. V tehto
kapele odštartoval svoju karieru aj
výborný gitarista Juraj Poliak (neskôr Mixiband Divá hus). U všetkých
pokial sa nerozpadli postupne bluegrassové skladby viac či menej proste
začali
prevládať.
Skutočný bluegrass so všetkým čo
k nemu patrí na západe ako prvá však
začala
hrať až začiatkom osemdesiatych rokov bratislavské inštrumentálne
vynikajúca skupina Zrnko
a potom hlavne spevácky výrazný BlueGrass
Album (pôvodne
Modrina),
aj vďaka výbornému spevákovy Martinovy
Juríkovy, a ktorý potom 15 rokov patril k celoslovenskej
bluegrassovej špičke a
v podstate sa stal legendou ktorá ovplyvňovala mnoho kapiel a
muzikantov
na celom Slovensku
ešte aj
dlho po jeho zániku koncom
deväťdesiatich rokov. Ale to som príliš predbehol.
Je
zaujímavé sa zamyslieť nad tým, že prečo sa táto
hudba vyvíjala na Slovensku tak rozdielne čo do oblastí a prečo dlho
prím bol v rukách iba jednej jedinej kapely. Je pravda, že
aj v USA sa vyvinul v podstate iba v malej oblasti z ktorej sa rozšíril
aj inde, ale Slovesnko je výrazne menšie. Možno to je krajom,
spôsobom života a možno svoj podiel na tom malo aj predvojnové
vysťahovalectvo za prácou do Ameriky kde dominoval jednoznačne východ a
čiastočne aj stred Slovenska. A tak asi cez vysťahovaných príbuzných sa
tam
bolo možné ľahšie dostať k nejakým nahrávkam amerických kapiel. Na
západe
Slovenska až na niekoľko jednotlivcov dlho praktický málokto vedel čo
je to
skutočný bluegrass a už vôbec sa nedalo hovoriť o rozšírených
nahrávkach
amerických kapiel tobôž literatúre. Ak už niekto mal nejaké nahrávky,
alebo
dokonca tabulatúry tak si ich paradoxne obvykle dosť chránil.
Predlohou
tu boli skôr Zelenáči a neskôr hlavne Fešáci, ktorý pravidelne raz do
mesiaca
koncertovali napríklad aj v Bratislave a na ktorých koncerty chodili
fanúšikovia aj zo vzdialeného okolia. A tak asi na rozdiel od ostatku
Slovenska
kde ten vplyv nebol, tak vlastne pomerne širokému spektru udávali
hudobný smer
a vkus.
No tak či
tak o masovejšom rozšírení bluegrassu sa
dá hovoriť až koncom sedemdesiatych a hlavne začiatkom osemdesiatych
rokov. V tom čase už boli
častejšie kontakty
aj s českými kapelami na českých bluegrassových festivaloch a začínajú
sa
masovejšie šíriť aj prvé nahrávky a materiály aj o americkom
bluegrasse.
Často boli kapely inštrumentálne skôr bluegrassové, ale textom piesní
skôr trampsko-naivné čo občas pôsobilo dosť rozpačito. Vo väčšine boli
vôbec
nejako spojene ešte s trampským hnutím z ktorého vo všeobecnosti aj
vzišli. Stále však úroveň kapiel zo
stredného slovenska značne predčí ostatné oblasti Slovenska aj keď
vzniká mnoho
kapiel ako už spomenuté Encián, Dunaj kde
začínal výborný fúkačkár Ondrej Tkáč (neskôr BG Album, dnes Kapucíni),
alebo mandolínista Vlado Ozábal (dnes Atak), Dostavník, alebo Rákosníci so svojim banjistom
známim ako "Šafro", Nový Čmeliaci kde
začínal Ján Bratinka (neskôr BG Album, EJ, Steam, dnes Grunt), Kaskáda kde
svoju karieru začínal aj Peter Szabadoš i Emil Formánek, Fortegrass
kde začínal banjista Fero Pech spolu s bratmi Škultetyovými,
alebo čiastočne
aj trnavský Karavel
Western, ale hlavne Pltníci z
Hlohovca kde začínal gitarista Michal Vavro (neskôr BG Album, dnes
Acoustic Collors),
alebo inštrumentálne výborná kapela Chlapci
z Handlovej v ktorej
začínal banjista Slavo Grek (neskôr
Zrnko, dnes SanyLand) a dnešný výrobca výborných nástrojov Vlado
Hlohovský, a mnoho ďalších ktorých mená si už možno aj málokto pamätá
a ktorý sa viac či menej už venovali bluegrassu, alebo aj bluegrassu.
Len v
Bratislave bolo začiatkom  osemdesiatych
rokov asi 15 kapiel. Myslím že
svoj
podiel na tom má jednoznačne aj vznik zatiaľ najväčšieho nekomerčného
festivalu
country, trampskej hudby a už aj bluegrassu na Slovensku, vznik
bratislavského festivalu
Country, ktorý až do polovice deväťdesiatych rokov bol najväčšou
scénou a
mal najvyššiu kvalitatívnu a žánrovo čistú úroveň vďaka tomu, že ho
pripravovali sami muzikanti z rôznych aj žánrovo zameraných kapiel a
zásadne s
nekomerčným zameraním ako spoločnú scénu s možnosťou sa prezentovať,
porovnať i priučiť od druhých, hlavne českých a moravských kapiel.
Festival mal veľmi dobré meno a hrala na ňom
vlastne celá hudobná špička z celého vtedajšieho Československa.
Výdaval dokonca spravodaj a aj keď sa konal iba
raz do roka, ľudia čo ho pripravovali poriadali a organizovali vlastne
po celý rok viacero koncertov, stretnutí a sessionov. Vznikol preto a
slúžil preto aby na Slovensku
bola scéna
kde sa kapely a muzikanti mohli stretnúť, porovnať, od seba čo to
odkukať,
vymeniť si skúsenosti, nahrávky a materály nielen medzi sebou, ale aj s
množstvom špičkových kapiel
z Čiech a neskôr aj
ostatného
zahraničia. A musím priznať nezávisle od toho, že som bol jeden z jeho
organizátorov, že dokonale splnil svoju úlohu a vďaka nemu úroveň a aj
masovosť
kapiel skutočne za krátke obdobie značne vzrástla. A nielen to, ale mal
aj neopakovateľnú
atmosféru, ktorou bol tipický a s ktoru som sa od vtedy nestretol
na žiadnom Slovenskom festivale až do dnes a pochodil som ich pri tom
hodne. Tam
to proste zvláštne žilo na javisku, a rovnako v už mesiac dopredu
beznádejne
vypredanom
hladisku. Žilo to vo vestibule i celom zákulisí a do skorého rána na
sessionoch
kde hral každý s každým bez ohľadu na to či bol bluegrassovák, tramp,
či folkáč. Vždy si našli všetci spoločnú reč bez najmenšieho problému
či zábran a kde sa
hlavne medzi
sebou komunikovalo bez ohladu nielen na to či bol jeden bluegrassak a
druhý
tramp, alebo jeden šestnásť ročný a druhý šesdesiat ročný, ale aj či
bol jeden
na tu dobu špičkou a druhý iba celkom neznámy začiatočník čo
dnes.určite nieje až tak
bežnou masovou vecou. Možno
aj preto sa práve vtedy masovejšie objavujú zároveň prvé kópie učebníc
na
jednotlivé nástroje a
nahrávky amerického bluegrassu. A tak mnoho muzikantov začalo hltať
informácie čo už po krátkej dobe samozrejme aj prinieslo voje
ovocie.
Treba
si totiž uvedomiť aj aká bola doba a tak na chvíľu trocha odbočím.
Oproti Čechám na tom Slovensko bolo omnoho horšie. V Čechách hlavne pre
masovosť, historické korene a hlavne šikovnosť niektorých jednotlivcov
čo sa cielene dostali na pozície do napríklad zväzu mládeže odkiaľ
mohli podporovať dokonca pod záštitou zväzu mládeže trampskú, folkovú,
country i bluegrassovú scénu. Na Slovensku to tak nebolo a s tým má to
ako tá hudba vyzerala mnohé spoločné. V uliciach
zúril  socializmus s minimom možností
verejných vystpení a ak tak iba to
čo si kapely zorganizovali nejako samé, a kde väčšina obmedzení
neplatila. Napríklad spievať po anglicky
na nejakom verejnom a hlavne oficiálnom vystúpení bolo nemysliteľné,
alebo aspoň riskantné.
Vôbec niečo vravieť
o nejakej americkej hudbe ktorú kapely hrali znamenalo určite
zákaz
činnosti čo nikto samozrejme nechcel. Ak americká hudba tak jedine ak
v spojení, že to bola hudba utláčaných a kruto
vykorisťovaných
jednoduchých, najlepšie černošských obyvateľov. Inak musela hudba ak
chcela byť verejne prezentovaná, byť
socialistická,
uvedomelá a optimistická. A tak sa bluegrass ak sa chcel
dostať aj na javisko, stával papierovo často
hudbou černochov žijúcich v amerických slamoch, hudbou ktorou
vyjadrovali
svoju túžbu po lepšom živote aký poskytoval napríklad socializmus,
alebo hudbou
optimistickou, kde sa spievalo optimisticky a spievali sa aj
optimistické
a hlavne socializmu neškodné texty. Aspoň oficiálne na papieri
pričom sa
kapely veľmi rýchlo naučili v tom chodiť a vzniklo
aj niekoľko scén kde sa dalo to čo inde nie a kde kapely mohli
spievať v podstate tak ako chceli a to čo
chceli. A na oficiálnych scénach stačilo
v texte použiť
niečo ako „skáčem cez kaluže“, alebo „hľadím v dial“
a okamžite to
bolo umelecké vyjadrenie optimistickej a radostnej budúcnosti.
Stačilo
použiť šikovne slovo „máj“ či „október“ a už to
mohla byť óda na májové či víťazné októbrové
dni
vhodná často až na festival
politickej piesne kam síce žiadna kapela nemusela, vo väčšine ani vo
sne nechcela,
ale často jej bolo povedané že „...bolo by aj vo vašom záujme...“ čo
vždy
znamenalo, že je to vlastne povinné a tak sa tomu všetci snažili
preventívne
nejako vyhnúť napríklad náhlim ochorením. Na druhej strane, ale
preukázateľná aspoň účasť na niektorom základnom kole zas znamenala
plus pri
kvalifikačných skúškach čo bolo pre existenciu kapiel dosť dôležité.
Občas sa to ale nepodarilo tak
ako chceli a tak
sa napríklad pamätám na rok nejako v polovici osemdesiatich rokov keď
sme s BG
Album cielene
vybrali
tie
najhoršie piesne, tie najstupídnejšie slovenské texty čo sme mali,
hranie doslova
odflákli dúfajúc, že si odohráme  oblastné kolo a viac
si na nás
nik už nespomenie. No stačil
jeden blb v porote čo jeden stupídny text považoval za
príkladné uvedomelé vyjadrenie socialistickej budúcnosti
a skončili sme ako jediná
bluegrassová kapela v slovenských dejinách na hanbu až na
celoštátnom
festivale
politickej piesne v Martine pretože sme s ním proti našej
vôle a snahe
vyhrali
všetky možné pred-kolá. Ale na druhej strane to boli spolu so spústou
seminárov o hudbe, vystupovaní a textovaní, ospravedlnené
a platené dni
volná z práce obohatené o diéty a občas aj švédske stoly.
Takže prečo
tam aj neísť.
Každá
skupina musela mať takzvaného zriaďovateľa, ktorý ju zastrešoval, bol
jej
nestorom, ale hlavne dozeral na jej činnosť a umeleckú
nezávadnosť. Čo na
tom, že to bol napríklad pioniersky dom, či odborová organizácia závodu
Gumon,
ktorej funkcionári nemali ani tušenie o existencii inej hudby ako
tej čo
sa spievala o štvrtej ráno vo vinárni u Františkánov. Tvárili sa múdro ako keby všetkému rozumeli
a občas dali peniaze na sadu strún, či dokonca mikrofón, alebo
zosilňovač pretože mládež bolo treba podporovať.
A práve títo funkcionári sa často odborne vyjadrovali
k umeleckej kvalite
hudby a hlavne textov. Väčšinou sa tie
odborné pripomienky vypočuli a ignorovali, ale aj tak každý text
čo kapela hrala musel byť schválený, musel sa v piatich kópiách
odovzdať
a archivovať. A na zoznamoch ktoré sa odovzdávali pred
koncertom
musel byť uvedený autor hudby
a textu. Pričom preferovaná bola vlastná uvedomelá tvorba členov
kapely,
tolerovaný bol ak tak tradicionál so slovenským textom, podozrivo znel
názov skladby obsahujúci cudzie slovo a určite zamietnutý bol anglický
znejúci názov či autor. Tak si mnohá kapela ak chcela hrať nejakú
prevzatú pieseň jednoducho musela zmeniť napr. Cripple Creek na Kľukatá
rieka, alebo Billa Monroea na vymysleného
Branislava Monračku z Terchovej a bolo vyriešené.
Toľko
rozličných bluegrassových a hlavne
slovanských autorov táto hudba
ešte nikdy nezažila a už asi nikdy nezažije. Našťastie. A za to všetko,
za "toľkú pomoc" musela pre svojeho usporiadateľa kapela odohrať povine
niekoľko vystúpení a tak si každá kapela
"určite s nadšením" zahrala na výročnej schôdzi zaslúžilích pracovníčok
okresného zväzu červeného
kríža, na oslave MDŽ v Kefárskych závodoch či pri príležitosti SNP a
stretnutí nejakej lokálnej závodnej organizácie zväzu protifašistických
bojovníkoch kde atmosféru a vzťah publika k vystupujúcej kapele
najlepšie vystihuje citát z čiernych baronoch "Pekne hrajú chlapci. Iba
ta trúba im tam chýba.".
Aj
názov skupín musel byť optimistický a v duchu doby, alebo ak
tak neutrálny. Anglický
názov
bol nemysliteľný a všetkému čomu úradníci nerozumeli, vrátane
angličtiny či cudzieho slova,
preventívne radšej zamietli. A to vrátane hudobného štýlu. Ak teda
kapela 
uviedla, že hrá bluegrass tak to bolo okamžite škrtnuté
a nahradené
vhodnejšou "ľudovou hudbou", v žiadnom prípade ale americkou, a ak
tak hudbou
chudobných vykorisťovaných američanov. Pri najlepšom sa použilo
označenie
"country", často v úradnej korešpodencii preventívne radšej ešte aj
poslovenčené na "kantri" čo už potom niektorý úradníci poznali aj
keď si to vždy spájali
s divokým západom a kovbojmi čo sa tak trocha u širšej verejnosti
zachovalo do dnes. Pamätám sa keď sme na schvalovačku
prišli
s názvom Modrina odvodeným od modrej farby, ktorý nám samozrejme
zamietli
ako agresívny pričom nepomohla ani snaha vysvetovať. Pani úradníčka
nechápala ako hudobný smer môže mať svoju farbu a už vôbec neverila, že
niekde rastie nejaká tráva čo ľadí do modra pretože u ních v Nových
Zámkoch odkiaľ pochádza je tráva zelená a takú modrú ešte
nevidela.
Potom sme prišli s názvom
Bluegrass Album čo zamietli
pretože tam bolo podozrivé "grass" a tomu "blue" nerozumeli resp.
to znelo americky a
šifrovane. Tak sme sa zmenili na BG Album čo už bolo
neškodné. Stačilo proste uviesť názov napríklad „Mona“ a úradníčka
určite
názov schválila aj keď znamenal Malý Orchester Notorických Alkoholikov. No a keď náhodou kapela nedopatrením vo
svojom bloku ktorý bol napríklad súčasťou osláv 30 výročia budovania
trate
mládeže, na ktorom sa zúčastnili najvyšší predstaviteľia štátu a hlavne
odboja a ako sa
to stalo nám s BG Albumom v Banskej Štiavnici, uviedla, že "hrá
bluegrass čo je
vlastne americká ľudová hudba horalov" tak prvé dva rady uniformovaných
a metálmi
z povstania ovešaných hostí okamžite padali do mdlôb a organizátor
ktorý túto kapelu vybral do programu si už
hľadal nové zamestnanie pretože tam boli hneď tri cudzie slová pričom
najpodozrivejšie asi bolo to kto to je "horal".
Ak
chcela kapela hrať musela absolvovať kvalifikačné skúšky. Komisia bola
zložená
pri troche šťastia z nejakého pedagóga na VŠMU čo hudbe aspoň rozumel,
prípadne šéfdirigenta
filharmónie ktorý okrem klasickej hudby žiaden iný neuznával a často
ani nepoznal, nejakého socialistického revolučného básnika či novinára
a ostatok komisie
tvorili
určite politický pracovníci a funkcionári ako boli napríklad
tajomníčka zväzu žien, predseda odborovej organizácie
závodu MDŽ
a pod. Táto „odborná“ porota ktorá určite vedela presne čo je
"kvintakord" a určite „dokonale“ poznala
charakteristické prvky bluegrassu potom
hodnotila hudobnú kvalitu
uchádzačov o skúšky.
Ak uspeli získala kapela triedu a to znamenalo právo hrať aj za
honorár
čo činil
maximálne 30-Sk za hodinu hrania pre celú kapelu. A tak aby si
kapela
zarobila aspoň nejakú tú 100 korunu na hlavu tak sa napísalo, že
odohrala päť,
šesť či až desať hodinové vystúpenie čo paradoxne nikomu nebolo
podozrivé pri
odovzdanom repertoáre koncertu na ktorom figurovalo 5
pesničiek. Nemalo zmysel polemizovať s takouto odbornosťou, ktorá
naviac bežne  fúkaciu harmoniku označovala asi
pre svoju velkosť
"harmoničkou", alebo mandolínu "malou gitarkou" a banjo či dobro pre
istotu radšej nijak.
Iba
raz ma šokovala účasť Petra Lipu v komisii ktorý sa tam asi dostal
omylom,
lebo ma zaskočil hneď prvou hlavne určite neočakávanou otázkou „Chlapci a kapelu New Grass Rewival poznáte ?“. Bola to zvláštna doba. Ale zato veselá práve
pre tú hlúposť úradníkov.
A preto si dovolím
tvrdiť , že dnešné kapely sú určitým
spôsobom
o mnohé ochudobnené. Hlavne o to čo okrem hudby aj akosi inak
spájalo
muzikantov v kapele.
Ale
na druhej strane bola to aj doba kedy nebol
skoro žiaden materiál z ktorého sa dalo čerpať. Vymýšlali sa pseudoštýly a pseudoladenia. Pamätám
jedného mandolinistu ktorý dlhé roky hrával na madolíne ladenej celkom
inak do akordu. Bnajistu čo hral všetkými prstami či iného, čo sa
všetko snažil uhrať single stringom. Ak
mal niekto nahrávky, alebo aj učebnice, boli to určite často už
skoro nečitateľné kópie od nejakej inej kapely väčšinou z Čiech,
ktorú
získal od niekoho na nejakom festivale, prípadne ktoré mu
priniesla či poslala nejaká jeho rodina žijúca na západe za železnou
oponou. Ak sa niekto
dostal
na západ tak mal často so sebou zoznam čo všetko musí doniesť
a keď sa
vrátil, vrhli sa všetci na neho ako holuby na omrvinku od dôchodcu
v parku
na lavičke. Každá nová nahrávka mala cenu zlata a často tí čo
ju mali
sa aj prípadne až po čase dozvedeli, že vlastne majú nejakú nahrávku
nejakého Billa
Monroea. Nebola
zvláštnosť, že kapela hrala skladbu ktorú sa
naučila, ktorú sa snažila napodobiť podľa nahrávky a pri tom
netušila čo
to je
za kapelu či skladbu. A dozvedela sa to obvykle náhodou až po
čase keď
ju zahrala na nejakom festivale, alebo ju počul niekto kto už
patril k pokročilým
a tu skladbu a interpreta poznal. Ak poznal aj autora tak už
patril
priam k bluegrassovemu VIP.
A
tak isto nástroje. Oproti dnešným možnostiam bolo
občas až neuveriteľné na čom sa hralo. Ak niekto vlastnil jumbo  gitaru
bol už
kráľ a ak to bol naviac ešte aj dovoz z cudziny a aj keď neladila, aj
tak bol
určite všetkými obdivovaný. Nevraviac o banji a už vôbec nástrojoch ako
mandolína či dobro. Boli to obvykle tie takzvané "jazerné typy"
ktorým sa tak vravelo pretože skôr ako na hranie sa hodili ako veslo do
člna. A
tak si často muzikanti vyrábali nástroje sami. Videl som mandolínu čo
síce
základnými charakteristikami tvarov sa podobala na F mandolínu,
ale veľkosťou to bola skôr gitara, videl som dobro
vyrobené zo starej vysušenej gitary a ktoré malo rezonátor
z pozinkovaného
plechu na daždové odkvapy a ktoré malo na vrchu ako ozdobný kryt
puklicu z auta
a držal som v ruke aj banjo, ktoré ako základ tvoril odrezaný asi
10
kilový spodok z priemyselnej konvice na mlieko. Miesto strún sa
často
používali modelárske drôty rôznych hrúbok a istý dobrista
hrával
vo svojich začiatkoch na havajskú gitaru miesto železa s
hliníkovou kľučkou z dverí. Ale hralo sa o dušu.
A napriek tomu, že dnešné kapely
si
všetko nájdu na internete si myslím, že niektorý muzikanti a aj
celé
kapely z toho obdobia sú do dnes neprekonané. No i tak, tak trocha aj
možno
závidím dnešnej generácii práve preto, že si všetko pár kliknutiami
môžu nájsť
a objednať v okamihu na internete doslova na striebornej tácke.
Majú
všetko omnoho ľahšie a nepomerne viac príležitostí sa prezentovať
vlastne po
celom svete a často nechápavo krútia hlavou nad minulosťou. Ale
to som zas trocha odbočil a tak sa vráťme k bluegrassu na Slovensku
zas na začiatok osemdesiatich rokov.
V roku
1982 prichádza totiž k akémusi zvratu. Našťastie nie všetky, ale
aj tak množstvo skupín sa
rozpadá a mnoho dobrých hudobníkov kto vie prečo zavesilo svoje
nástroje navždy na
klinec, alebo sa dostalo do slepej uličky. Čiastočne na túto zmenu mala
chtiac nechtiac istý vplyv aj brnenská
skupina
Poutníci vtedy ešte s Robertom Křesťanom a ktorá v
tomto roku po prvýkrát vystupovala na bratislavskom festivale
a svojím pôvodným new grassom, ktorý mnohých čo tam boli strhol,
zavinila to, že mnoho
hudobníkov nechalo svoje bluegrassové začiatky plávať a prešlo k
vlastnej tvorbe.
Mnoho
kapiel hralo "vlastný new grass", no v skutočnosti často ani
nevedeli, čo to vlastne hrajú a tak sa dostali do slepej uličky, z
ktorej už
nebolo návratu. Mnoho kapiel, tiež možno aj pre náročnosť a nutnú dávky
seba disciplíny
pri tejto hudbe, sa prestalo venovať bluegrassu a prešlo na
inú muziku,
hlavne
moderné country, ktoré bolo vždy masovejšie ako bluegrass, alebo na
akúsi vlastnú svojskú formu bluegrassu.
V
Bratislave sa krátko nato z ničoho nič ale objavuje
množstvo
nových dobrých hudobníkov, ktorý tam bluegrassovú scénu dokonale
premiešali
a ktorý boli mimoriadne hudobne a
technicky vyspelý. A aj keď na strednom a východnom Slovensku sa hrá
bluegrass ďaľej Bratislava
sa vďaka tomu stáva svojim spôsobom centrom bluegrassu na
Slovensku .
Vznikajú tu špičkové kapely ako napríklad
už spomenuté inštrumentálne vynikajúce Zrnko zložené asi z
najlepších
muzikantov čo na Slovensku
vôbec boli, už spomenutý BG
Album,
ktorý na západe ako prvá kapela sa zameral hlavne na spev,
typický a
čistý
bluegrassový vokál, a všeobecne celkové vystupovanie dokonca i
oblečenie a
dokonca ako
prvý
spieval bežne aj v angličtine. Výraznou
kapelou bol samozrejme aj new
grassovo orientovaný Fragment Svaťu Kotasa,
ktorý sa z Brna presťahoval
a priženil do Bratislavy. Do
bluegrassovej scény sa výrazne
zapísal hlavne v neskoršom období vlastne po rozpade pôvodnej zostavy a
znovuzrodení už so speváčkou Jankou Dolákovou. Podobne
newgrassovo bola ortientoivaná aj skupina ktorú založil a viedol
mandolínista Dušana Bachratý, a ktorá si vravela Vega.
Vzniká tiež tradične zameraný Vagón v
ktorom sa objavuje výborný banjista Milan Obuch a tiež banjista
Fero Pech, z Tetonu vzniká skupina Belasí
orientujúca sa už skôr ale na
country, a podobne na
strednom Slovensku napríklad Vodopád
orientujúci sa prevažne na vlastnú tvorbu, na východe Slovenska to bol
hlavne Splav kde po Červíkoch
pokračoval aj mandolínista Tibor Andreas a ktorý poriadal pravidelné
vystúpenia kde si pozýval hostí z celého vtedajšieho Československa.
Väčšina
týchto kapiel už zanikla, no každá svojou trochou
prispela
a zapísala sa do histórie slovenského bluegrassu. Prvé bluegrassovo
ladené vlastné texty a dokonca aj
celé skladby a hlavne uznania najskôr v Čechách a neskôr postupne aj v
zahraničí. Ba dokonca
aj v Amerike. Napríklad o bratislavskom BG Albume sa v roku 1987 písalo
v
Americkom Bluegrass Unlimited. A naviac tu vzniká až nadštandartná
spolupráca
skoro všetkých kapiel bez nejakej vzájomnej závisti. Pamätám
na pravidelné stretnutia a hrania, a
dokonca na fodballové zápasy kapely proti kapele.
Obdobie
osemdesiatych rokov by sa dalo preto považovať za
najmasovejšie a hlavne najúspešnejšie obdobie
slovenského Bluegrassu.
Nielen priateľskou atmosférou ktorá vládla medzi kapelami a aj ich
fanúšikmi, nielen beznadejne
vypredanými sálami skoro každého
vystúpenia, ale aj tým, že na scéne
pôsobia nielen špičkové kapely a muzikanti ale vznikajú aj vďaka
práve
vzniknutej Slovenskej
Asociácie Hudby Country a Bluegrassu aj prvé nahrávky či už v
rozhlase,
televízii a aj na nosičoch (Country Trh 1,
Country Trh 2, a ďalšie).
Kapely ako
Fragment, Zrnko, Krok a BG Album vystupujú pravidelne a úspešne na
renomovaných
festivaloch v Čechách ako bola Porta, Kopidlno, neskôr Strakonice,
Mandolin
Party, Bor
u Tachova, Cheb, Nemčice, Brno, vďaka čomu sa nadväzujú nové kontakty a
priateľstvá. Zrnko svojími kvalitami priam zaskočilo všetkých v
Kopidlne hneď na svojom prvom vystúpení a BG Albumu o tri roky neskôr
tlieskal tridsaťtisícový lochotínsky amfiteáter v Plzni. Mnohé
kapely
sa už
bežne objavujú aj v českých kluboch ktoré do teraz boli výsadou českých
kapiel
a ktorých úrovni sa slovenské kapely už nielen vyrovnali, ale ju
občas aj
predčili. Nielenže slovenský muzikanti chodili učiť českých
začiatočníkov
na bluegrassové dielne do Čiech,
ale bolo bežné, že
na jednej scéne vystupujú ako samozrejmosť popri sebe Tony Trischka a
Skyline z USA, Robert Křesťan, Blanket, Katalóg Roberta Brauna a aj
bratislavský BG Album, či Fragment.
A tie samé kapely a ich členovia získavajú v Čechách ocenenia za ich
hudbu, spev
a vôbec špičkový bluegrass ktorý produkujú. Slovenské
kapely boli všeobecne v Čechách
považované dlho za druhotriedne a práve toto sa teraz diametrálne mení.
Oni a aj ich
členovia sa stávajú rovnocennými a všeobecne uznávanými. A okrem
koncertovania
na všetkých českých renomovaných scénach sa zároveň objavujú aj prvé
zájazdy do
zahraničia aj keď zatiaľ iba v rámci vtedajšieho socialistického bloku
a teda
iba ak do Maďarska, Poľska a
vtedajšieho východného Nemecka.
V rokoch
1989 - 90 však prichádza so zmenou pomerov
a pádu socializmu aj k ďalšiemu pochopiteľnému zlomu. V
podstate zo dňa na deň sa vyprázdnili sály a tak vlastne nebolo komu
hrať.
Každý mal svoje problémy, málo peňazí, ale hlavne už nebolo treba pred
niečím utekať (pred v uliciach zúriacim socializmom) do sál a na
koncerty rebelov socializmu, ktorými boli nielen folkový pesničkári,
ale svojim spôsobom aj bluegrassové kapely. A tak zmena v spoločnosti
zastihla mnoho
kapiel nepripravených
a mnoho kapiel a muzikantov jednoducho doba
pohltila. Buď jednoducho
zmizli zo scény, zľahla sa po nich zem, alebo sa dali na cestu
podnikania, alebo ich časť hľadala uplatnenie v inej
zahraničnej či už kvalitatívne či finančne lepšej kapele v akej hrali
do teraz hlavne vďaka už
neobmedzenej možnosti aj hrávať v zahraničí aj smerom na západ čo
zároveň často spôsobovalo ich rozpad.. Stále viac a viac kapiel sa
snaží dostať sa hrať na západ hlavne do susedného Rakúska, či Nemecka a
sú
ochotné tam hrať často iba za občerstvenie. Mnohé
z nich ani vo sne netušili kam a do čoho idú,
že idú často sa nechať využiť za pár drobných za ktoré by domáca kapela
v
živote nehrala, že idú do tvrdého a nekompromisného sveta biznisu,  konkurencie
a
sveta
celkom iného prístupu a vzťahov, často studeného a nekompromisného
vzťahu
manager - kapela, zamestnávateľ - zdieraný zamestnanec. A tak mnohé ten
nápor
ktorý bol diametrálne iný ako v bezpečnom socialistickom košiare
nezvládli a
buď zanikli, alebo klesli na občas až celkom lacnú komerčnú úroveň.
Ale
na druhej strane je aj pravda, že otvorenie
hraníc prinieslo aj mnohé pozitívne. A nielen kvalitnejšie nástroje,
ale hlavne
prísun literatúry a nahrávok a tiež možnosťou stretnúť sa výrazne
ľahšie osobne
s niektorým so svojich vzorov a niečomu sa priučiť priamo od neho.
Vznikajú
nové projekty a profilové nahrávky slovenských kapiel a hlavne objavuje
sa zase
celkom nová ďalšia generácia muzikantov hlavne v druhej polovici
deväťdesiatich
rokoch. V podstate celá dnešná mladá, alebo mladšia generácia
bluegrassových
muzikantov sa objavuje skoro súčasne pravé v druhej polovici
deväťdesiatich
rokov a má od začiatku obrovskú výhodu nielen už zabehnutého systému,
ale
hlavne otvorených hraníc vďaka čomu je od začiatku aj dobre zásobená
materiálmi
a môže začať tam kde jej predchodcovia skončili. Možno preto je na tom
dnešný bluegrass technicky často výrazne lepšie. Vznikajú skupiny ako bratislavský Podval kde začínal ešte ako
gitarista dnešný mandolínista UCG Martin "Charlie" Lipták,
29
String
v
Pezinku, bratislavský BG Time Dušana
"Titi" Bachratého a na konci deväťdesiatych rokov Steam. Rovnako
vznikajú v Bratislave Grasshouppers,
Veget Band neskor z neho vznikol Union City Grass, Bluegrass Express kde začínal
vynikajúci mandolínista Jozef Scheiner (neskôr Grasshopers), Obloha v Zohore, Blue
Kentucky v Púchove, Grassland
vo Zvolene, Fúzači v
Prievidzi, BlueLand v
Hlohovci, Part
B, Ortuť
a jej dnešný
nástupca Silvergrass, Druhé Tváre
a Revival v
Košiciach, vokálovo
výrazný Minigrass
v Prievidzi, Skokani v Novej Dubnici, Parník v Nových
Zámkoch, Grunt a Kitchen Grass v Nitre, Tieň v Trenčíne a mnohé, mnohé
ďalšie.
Mladá
nová krv prináša aj nový vietor do plachiet. Jedno
dosť kľúčové obdobie vo vývoji slovenského bluegrassu, bolo aj
obdobie pôsobenia bluegrassovej asociácie ktorú založila po vzore
Českej
a Americkej IBMA skupina zapálených mladých muzikantov zo
západného
Slovenska zrejme plná ideálov, koncom deväťdesiatych rokoch. Zo
začiatku to
vyzeralo veľmi
nádejne. Poriadala alebo sa podieľala na príprave
niektorých
festivalov, vyhlasovala ankety oceňovala muzikantov a kapely
a podporovala prirodzenú súťaživosť, ktorá vždy je dobrým hnacím
motorom .
Vydávala nosiče a vôbec pomáhala a propagovala slovenský bluegrass
aj
v zahraničí, nadvezovala nové kontakty, proste priam
ukážkovo robila to čo asociácia robiť
má.. Ale
časom sa akosi všetko zmenilo a slovenskému bluegrassu v závere
svojej
existencie viac uškodila ako pomohla. A žiaľ vďaka problémom a
konfliktom ktoré
vznikli a ju sprevádzali, slovenskú bluegrassovú scénu dokonale
rozdelila keď
začala
uprednostňovať iba určitú skupinu muzikantov a kapiel okolo
svojho
stredu a prestala tak byť zástupcom všetkých kapiel a vôbec
všetkého
bluegrassu na celom Slovensku napriek tomu, že sa tak stále tvárila a
čo si pri
vzniku dala za ciel, vďaka ktorému sa na jej budovaní podieľali aj
niektoré
osobnosti slovenskej bluegrassovej .scény ktorých meno dávalo záruku.
Či to
bola neskúsenosť ľudí ktorý ju viedli, či svoj podiel na tom mal aj
istý
nezáujem sa výraznejšie angažovať zo strany širšieho a celoslovenského
spektra,
prehnané ambície niektorých jej zakladateľov, alebo jednoducho
nezvládnutie
náhleho vzostupu dôležitosti a vlastne aj moci s tým spojenej, je dnes
už
celkom jedno. Asociácia skončila jej samozrejmým a nevyhnutným
rozpadom.
Žiaľ škody ktoré po nej ostali a hlavne vzájomná nedôvera ktorá sa
následne
zakorenila u dosť výraznej časti slovenskej aktívnej scény sa dá cítiť
vo
veľkej miere až do dnes a bude asi trvať ešte hodne dlho než sa vôbec
prekoná.
Slovenský
bluegrass má ešte jednu zvláštnosť. V
podstate sa z neho skoro celkom hlavne na západe Slovenska vytratila
slovenčina. Vo svojich začiatkoch sa spievalo vlastne iba po slovensky,
inak sa vlastne ani nedalo a bolo to aj prirodzenejšie. No
postupne začali kapely spievať stále viac a viac aj v angličtine.
Svojim
spôsobom si to vynútila aj doba po páde socializmu keď sa objavila
možností
hrať aj v zahraničí, a kde so slovenčinou nik dieru do sveta nespraví.
Aspoň si to
kapely myslely a myslia, a tak sa snažia byť európske. Ja viem, že
rytmický zákon
slovenčiny, akcent prevažne na prvú slabiku a na druhej strane prevažne
dlhé slabiky
hlavne na koncovkách v bluegrasse je skoro neprekonateľný
problém a že nieje tak jednoduché napísať pekný slovenský text čo
naviac aj korešponduje s hudbou. Sám som dlho texty písal takže viem o
čom je reč. Ale asi práve
preto si myslím, že je možné v bluegrasse spraviť aj slovenský text a
čoho dôkazom sú aj niektoré
naozaj dobré texty niekoľkých skupín spievajúcich aj dnes po slovensky.
Sám som bol
pomerne hodne dlhé obdobie zástancom striktnej angličtiny v bluegrasse,
ale
dnes si myslím, že svojim spôsobom to je chyba a je to na škodu,
pretože hudba
je síce pekná vec a vypovedá mnohé, keď je ale podporená dobrým textom
čo
korešponduje s hudbou, vypovedá nejaký príbeh, alebo emóciu a ktorému
každý, a
hlavne aj spevák dokonale rozumie je to niečo celkom iné. Robia
to aj
mnohé európske kapely a mnohé české hlavne špičkové kapely.
Myslím si
že spievať anglicky určite neznamená byť svetový, ale aj že
radšej dobre anglicky ako špatne slovensky.
A
čo malo na vývoj bluegrassu najväčší vplyv
? No asi už spomenutý vznik dubnického Kroku ktorý bluegrassu na
Slovensku otvoril dvere. Zrejme aj niekoľko festivalov ako už
neexistujúci
bratislavský Country festival,
staré ešte nekomerčné ročníky Dobro Festu v
Trnave a
určite aj bluegrassový festival v Hornej
Porube kde sa kapely z
celého
Slovenska môžu stretnúť a konfrontovať medzi sebou i s kapelami zo
zahraničia.
Za posledné roky zrejme aj stretnutia muzikantov na Kosodrevine
v Nízkych Tatrách.. A určite aj niektoré kapely, ako bol Fragment
či BG Album.
Rozhodne si dovolím tvrdiť, že enormný vplyv malo
niekoľko
ročníkov košickej bluegrassovej dielne ktorú organizoval často
na
vlastné náklady košický mandolínista od skupiny Druhé Tváre Robin
Németh.
a vďaka ktorým sa nielen výrazne zlepšila úroveň muzikantov, ale aj
vďaka
ktorým sa objavilo veľa skvelých aj nových muzikantov. A s ním
samozrejme
niekoľko
ďalších osobností ktoré k bluegrassu na Slovensku neodmysliteľne patria
a
bluegrass ovplyvnili buď ako skvelý hudobníci, alebo aj ako
organizátori,
misionári či vôbec ľudia čo sa pre neho stále snažili niečo robiť.
Osobnosti
ako dobristi Henrich Novák či Peter Szabados, banjisti Slavo
"Sani"
Grek, Svaťo Kotas, Jano Bratinka a Braňo
Blahovec,
mandolinisti Ivan Polák, Dušan Bachratý, Robin
Németh, Rudo Jurkech, gitaristi
ako Emil Formánek, Mišo Vavro, Martin Jurík, František
Machotka, a Jaro Nečesaný, alebo basisti Tomáš Merganc, či Peter Oberlander a mnoho ďalších a
ďalších čo stáli pri začiatkoch a často
nenápadne v
pozadí. Ale tak či tak iba možno piati či šiesti z nich si môžu hrdo
povedať,
že aj vďaka nim sa bluegrass na Slovensku vôbec hrá a hrá tak ako sa
hrá
pretože mu nielen zasvätili život, ale aj sa mu vždy snažili pomáhať
bez
akéhokoľvek očakávania slávy alebo vedľajšieho cieľa sebarealizácie.
Dúfajme,
že aj za 20 rokov si bude bluegrassová scéna pamätať kto títo ľudia
čo stáli pri začiatkoch boli a čas
ukáže, či k týmto menám pribudnú aj ďalšie.
Ďakujem všetkým čo
mi poskytli informácie ktoré rozšírili túto históriu o dôležité detaily
a audio ukážky. Hlavne
Braňovi Blahovcovi, Dušanovi Bachratému a Tiborovi Andreasovi.
Ak máte staré nahrávky,
fotografie či informácie, ktoré by pomohly ju upresniť ešte viac,
kontaktujte ma prosím emailom. Rád
to rozšírim.
Ukážky
Niektoré
z ďalších
slovenských hlavne súčasných kapiel:
 |
 |
| Grunt |
Ortuť |
 |
 |
| Atak |
Steam |
 |
 |
Tieň
|
Vodopád
|
 |
 |
GrassCountry
|
Meantime
|
|
 |
BlueLand
|
Union
Citygrass |
 |
 |
BG Time
|
Blue Way
|
 |
 |
Candy Floss
|
Šidlo
|
 |
 |
Fairway
|
29 Strings |
 |
 |
Kitchen Grass
|
Krok
|
 |
 |
Stressed
Hedgehog
|
BlueSPAM
|
|
