Webstrov výkladový slovník:
Blue Grass = modrá tráva rastúca hlavne v Kentucky, USA
Bluegrass   = hudobný smer - akustická hudba pochádzajúca z oblasti Apalačských hôr  v  USA

        Prisťahovalci do novej zeme prakticky zo všetkých kútov sveta priniesli so sebou okrem svojich tradícií aj svoju ľudovú hudbu. A tak sa stalo, že sa tu stretol gitarista zo Španielska s talianskym mandolínistom a huslistom trebárs z Írska. A zhruba niekde tu treba aj hľadať začiatky a korene bluegrassu u prevažne írskych a škótskych chudobných usadlíkov, ktorých kvôli ich uzavretosti a niekedy až puritánskym  názorom  nazývali    Hillbillies. No  práve  táto  menšina  postupne spolu s černochmi  vytvorila  svoju  vlastnú  horalskú hudbu Hillbillie,  ktorá  dala  základ  ako country tak aj bluegrassu a aj ďalším štýlom.
    Takže korene bluegrassu sú vlastne v americkej „old time music“ a v podstate by sa dali hľadať napríklad aj na rieke Mississippy ktorej sa hovorí niekedy aj “rieka piesni”. V okolí žila hromada rôznych tried ľudí. Každá mala svoju muziku a tú si všade nosili so sebou. Dôležité je, že začiatkom devetnásteho storočia tam nebolo veľa ciest a tie čo boli, boli väčšinou neupravené. Takže jedinou cestou ako sa kultúra mohla dostať proti prúdu bola samotná rieka. Pôvodné cirkusy mali svoje parníkové predstavenia a vo väčšine mali zo sebou čiernych spevákov s banjom a huslami. Zálesáci ktorý ich počúvali často sami hrávali na husle no na banjo príliš nie. A tak sa snažili si vytvoriť vlastné nástroje z toho čo bolo. Často z tekvíc potiahnutých kožou. Chceli proste spievať rovnaké piesne ako ten čierny „minstrel“ ktorého počúvali. Ale obvykle si zapamätali málo a aj to väčšinou špatne. Tu a tam začali vznikať nové piesne a k tomu tie staré smutné „alžbetinské“ balady ktoré sa ale hrávali často dva krát tak rýchlo ako sa mali. A to je možno práve tá hudba, ktorá predchádzala aj bluegrassu. Kde vládol pomalý tiahly hlas cez rýchli rytmus čo je jednen z charakteristických prvkov bluegrassu.
            Možno aj vďaka tomu, že táto hudba a hlavne nástroje ako banjo,  typické pre túto hudbu  už dávno nebolo výsadou černochov, ale stále viac a viac sa  stáva doménou bielych usadlíkov sa táto hudba stále viac a viac stáva neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry. Bola to jednoduchá hudba prostých ľudí, malofarmárov, alebo príležitostných robotníkov ktorý tiahli z kraja di kraja za prícou a  ktorý denne dreli na  farmách, aby si večer pri rodinnom krbe, alebo spolu s priateľmi odpočinuli pri troche hudby a spevu kde si mohli vykričať svoje starosti i radosti. A tak boli prosté a jednoduché  aj jej texty, často s náboženskou tematikou hlavne pod vplyvom írskej ľudovej hudby ktorých komunita bola asi najsilnejšia.. Často sa spievali celé skutočné príbehy, čo sa udiali niekde v inej osade či kraji (balada o Casey Jonesovi), a ktoré rozširovali hlavne potulní muzikanti, tiahnúci z osady do osady. Boli to zároveň vlastne akési živé noviny, lebo často vo svojom speve prinášali nové správy. Alebo to boli proste muzikanti ktorý sa v osade starali o zábavu pri stretnutiach jej obyvateľov. Či to už bolo v nedeľu dopoludnia v kostole, alebo večer na miestnej zábave. Nie každý totiž mal rádio aby si mohol večer v rodinnom kruhu pustiť niektorú z okolitých rádiostaníc vysielajúcu hudbu.  Jednými z takýchto muzikantov boli aj bratia Monroeovci, ktorý spolu nahrali mnoho piesní pre okolité rádiostanice a z ktorých práve Bill Monroe (13.9.1911-9.9.1996) si niekedy v 30-tych rokoch založil svoju skupinu, s ktorou začal hrať hudbu, ktorá sa odlišovala od tradičnej horalskej hudby. 
            Bill Monroe však nebol jediný. Napríklad dodnes podľa mňa nedocenená osobnosť akou bol banjista Charley Poole (22.3.1892 - 21.5.1931) ktorý so skupinou The North Carolina Ramblers už medzi rokmi 1925 - 1930 nahral veľa nahrávok znejúcich odlišne od horalskej hudby a majúc v sebe niektoré črty bluegrassu (ukážka: Don't Let Yor Deal Go Down, či Sunny Tennessee z roku 1926).  A myslím že by bolo treba spomenúť aj mená ako Jimmie Rodgers (1987 - 1933), ktorý je považovaný zas za otca country music (ukážka: Hawaiian Blues), spolu s rodinou Carterových, hlavne Sara a jej sesternica Maybelle (ukážka: Wildwood Flower) a ktorý ku koreňom americkej old time hudby z ktorej vzišiel aj súčasný bluegrass rozhodne patria.
            Hudba Billa Monroea sa ale svojou stavbou spevu a hlavne celkovým zvukom od ostatných odlišovala. (ukážka: The Girl In The Blue Velvet Band) a pretože pochádzal z Kentucky, kde rastie zvláštna modrastá tráva (lipnica lúčna), dal svojej skupine meno Bluegrass Boys, odkiaľ už potom bol iba krôčik k pomenovaniu štýlu hudby, ktorú hral, na  Bluegrass a ktorý zaviedli postupne disjockeyovia oblastných rádiostaníc Monroe začal s Bluegrass Boys nahrávať a dal tak základ tejto hudbe čím je právom preto považovaný a nazývaný otcom bluegrassu.
        No vznik bluegrass tak ako sa hrá dnes sa traduje až na obdobie, kedy do skupiny prichádzajú gitarista a spevák Lester Flatt (19.6.1914-11.5.1979) a banjista so zvláštnou virtuóznou hrou Earl Scruggs ( 6.1.1924), ktorý bol  vlastne náhradou za iného banjista Don Rena, ktorý musel nastúpiť na vojenskú službu a tak k Monroeovy do kapely nemohol nastúpiť. Hudba vďaka Flattovy a Scruggsovy získala celkom novú tvár, zvuk, odpich a veľmi rýchlo na seba upozornila nielen prostých poslucháčov, ale aj rádiostanice aj vo vzdialenejšom okolí a mnoho iných muzikantov, ktorý sa  okamžite snažili Billa Monroea s jeho štýl napodobovať, a čo ho vždy veľmi hnevalo. 
        Zaujímavosťou je, že Bluegrass Boys boli vlastne zamestnanci Billa Monroea. V  lete keď bolo treba pracovali u neho na farme spolu so stálymi zamestnancami a v zime keď bolo práce menej tak chodili koncertovať a nahrávať do rádiostaníc.
        V roku 1945 odchádzajú L.Flatt a E.Scruggs od B.Monroa, aby si založili vlastnú kapelu Foggy Mountain Boys (ukážka: Hey Hey Hey). A práve títo dvaja páni sa zaslúžili o to, aby sa bluegrass dostal do celého sveta a stal sa takým populárnym akým dnes je. Svojimi nespočetnými vystúpeniami v rádioshow programoch pre a pod krídlami továrne na cestoviny Marta White, a neskoršími vystúpeniami na univerzitách propagovali bluegrass a priniesli ho medzi úplne nové publikum. Ich vystúpenia v Nashvillskej hudobnej mekke Grand Ole Opry, kam sa na svoje prvé vystúpenie dostali omylom a odkiaľ odchádzali s takou odozvou, že sa ich vystúpenia stali pravidelnosťou, otvorili potom bránu bluegrassu dokorán. V ich šľapajach začali kráčať ďalší a ďalší. A nielen v USA. Ich vystúpenia v Európe a dokonca aj v Japonsku prilákali nových fanúšikov. Možno aj vďaka tomu, že v ich repertoári sa popri tradičných horalských piesňach objavovali aj skladby Boba Dylana a Donovana. V roku 1969 prichádza však k rozchodu a ani jeden z nich už nikdy sám nedokázal to, čo obaja spolu.
          Vzniklo množstvo skupín a každá do bluegrassu prispela čímsi svojím a nezmazateľne sa zapísala do histórie tejto mladej hudby. Či to boli Jim and Jesse McReynolds (ukážka:Ashes of Love),  The Osborne Brothers, The Dillards,  Country Gentlemen (ukážka: Dark as a Dungeon), Boone Creek, Bluegrass Album Band, Nashville Bluegrass Band, Doyle Lawson a Quicksilwer,  Lonesome River Band, The Seldom Scene (ukážka: Wait A Minute), Bluegrass Cardinals, Country Cooking, Hot Rize, Third Time Out, The Del McCoury Band a mnoho iných spolu s osobnosťami ako Don Reno, Doc Watson, J.D.Crowe, Tim O'Brien, Allan Shelton, alebo Laurie Lewis (ukážka: Is the Blue Moon Still Shining), John Duffey, Mike Auldridge, Vassar Clements, Charlie Waller, Eddie Adcock, Lynn Morris, Tony Rice (ukážka: Nine Pound Hammer), Ricky Skaggs  a ďalší, a na ktorých vymenovanie by nestačila určite jedna strana.
        Treba však zvlášť spomenúť rozhodne ešte pre bluegrass a jeho vývoj dve významné osobnosti. Tou prvou je spevák, banjsita a súčasník Billa Monroa Dr. Ralph Stanley (25.2.1927) (ukážka: Man Of Constant Sorrow).  So svojou kapelou Clinch Mountain Boys i  sám má obrovský  podiel nielen na vývoji bluegrassu, ale aj na zachovaní tradícii v bluegrasse a vôbec tradičného bluegrassu až do dnes. 
            Jeho otec spieval v kostole a  ako sám vraví vždy ho obdivoval. Svoje prvé banjo dostal ako 16 ročný za 5 dolárov od svojej tety a hrať ho naučila vlastne jeho matka, ktorá pochádzala z 11 člennej rodiny kde všetci súrodenci vedeli hrať na banjo clawhammerom. Náhoda chcela že pri návrate z vojenskej služby zaskočil pri nahrávaní v skupine Blue Ridge Mountain Boys ako spevák za chýbajúceho člena a tak vlastne odštartoval svoju kariéru a stal sa žijúcou bluegrassovou legendou.
          A tou druhou je kráľ bluegrassu Jimmi Martin vlastným menom James H. Martin ( 10.7.1927 – 14.5.2005) (ukážka: Honey You Don't Know My Mind). Začínal ako lead spevák a gitarista u Billa Monroea v roku 1949. Jeho vysoko postavený spev spolu s tenorom Billa Monroea dal vlastne základ pre ten takzvaný "High Lonesome" ktorý je typickou črtou bluegrassu. Jeho spev naviac dosť radikálne zmenil zvuk pôvodných Bluegrass Boys Billa Monroea a patril aj k dosť kľúčovým osobnostiam v živote a hudbe Billa Monroea a bluegrassu. Naviac bol rovnako živou a temperamentnou osobnosťou akou bol aj Bill Monroe. To bolo možno aj dôvodom rozchodu po ktorom Jimmi Martin spolupracoval napríklad s Osborne Brothers až pokiaľ si v roku 1955 nezaložil vlastnú skupinu  The Sunny Mountain Boys. Bola to dynamická a temperamentná kapela kde spolu s J.D.Crowe, či Paul Williamsom  s presným razantným rytmom aj vďaka razantnej gitarovej hre práve Jimmi Martina, mal v šesťdesiatych rokoch na konte neuveriteľne veľa bluegrassových hitov ktoré sa hrávajú veľmi často do dnes ("Hit Parade of Love", "Sophronie", "Stepping Stones", "Widow Maker").
           Je o ňom známe, že na javisku bol centrom diania až nepredvídateľnou živelnou osobnosťou. Ale na druhej strane aj sám otvorene priznal svoj problém s alkoholom.
          Jeho veľký sen bolo stať sa členom Grand Ole Opry, čo sa mu ale nikdy nesplnilo. V roku 1995 bol zapísaný do „The International Bluegrass Music Hall of Honor" a v roku 2003 bol realizovaný dokument o jeho živote "King of Bluegrass: The Life and Times of Jimmy Martin".
             Je o ňom tiež známe, že miloval psov a v jeho živote hrali dosť dôležitú rolu. Dokonca im venoval a natočil niekoľko piesní kde v nich vyzdvihuje ich statočnosť a kde štekot psov znie v pozadí. 14.mája 2005 rok po tom čo mu bola diagnostikovaná rakovina však Jimmi Martin zomiera.
        Mnohí kráčali a kráčajú po jeho stopách, mnohý po stopách Billa Monroea či po stopách  Flatta a Scruggsa, Ralpha Stanleyho a mnohých ďalších legiend bluegrassu. A mnohí sa pustili do experimentovania. Prijali prvky rocku, funky, jazzu, folku či iných smerov a tak vzniklo to, čomu sa dnes vraví newgrass, jazzgrass, new-acoustic. Mená ako Skyline (ukážka: Late To Work),  Tony Trischka,  Peter Wernick,  David Grissman,   Larry McNeely,  Tony Furtado či New Grass Revival (ukážka: Revival), Courtney Johnson,  Béla Fleck, Jerry Douglass, Stacy Phillips, alebo Andy Statman,  Chris Thile a Nickel Creek,  Punch Brothers,  Takeharu Kunimoto & The Last Frontier, pôvodom moravák Radim Zenkl a ďalší rozvinuli alebo rozšírili bluegrass do iných dimenzií (občas do celkom nečakaných Ganstagrass (ukážka: Street Soldie), alebo aj hudba kde už nieje celkom jednoznačné či je to ešte nejaká forma bluegrassu, alebo už iná hudba hraná s bluegrassovými nástrojmi Abigail Washburn and The Sparrow Quartet (ukážka: Captain), Crooked Still, Greencards a ďalší. Väčšinou vzišli z tradičného bluegrassu a ich experimentátorstvo a hľadanie ich postavilo tam kde stáli, alebo ešte stále stoja do dnes a rozšírilo tak spektrum toho, čomu vravíme bluegrass a jeho alternatívy.
            Charakterizovať bluegrass nie je ľahké. V podstate je to ľudová dedinská hudba vychádzajúca z hudby horalov, v ktorej poznať vplyv európskych prisťahovalcov do novej zeme. Hudba, ktorá sa vyvinula z rovnakého základu old time ako country, no v ďalšom vývoji šla trocha iným smerom. Jej charakteristickým znakom je hlavne vysoko položený a na ozdoby bohatý spev a vokál, v ktorom dominuje najvyšší hlas obyčajne tercia k základnému hlasu, pod ktorým barytón drží obvykle akord. V skladbách sa so spevom pravidelne striedajú sólové virtuózne party jednotlivých nástrojov hlavne banja, mandolíny, huslí, dobra a gitary.
            Bluegrass má pravidelný rytmus, ktorého pulzovanie núti si s ním poklepkávať a keďže tradičný bluegrass je čisto akustický a teda hraný bez bicích, rytmus tvorí gitara a hlavne mandolína, ktorá svojou typickou druhou dobou práve preberá funkciu bicích a rytmicky dopĺňa kontrabas. Bluegrass je hlavne akustická hudba, no jeho novšie podoby už využívajú aj netradičné nástroje ako basovú gitaru, saxofón či dokonca syntetizátor spolu s bicími.
            Dnes pod pojmom bluegrass poznáme tak  širokú škálu hudby a tak rozmanitú škálu hudby, že ťažko už možno ukázať prstom a povedať, že toto  je  a  toto už  nie je  bluegrass.  Bluegrass  je však  rozhodne hudba vychádzajúca zo srdca a svojim spôsobom filozofia a životný štýl..

        V poslednej dobe ako keby sa vrece roztrhlo s kapelami, ktoré ako prvé začali na Slovensku hrávať bluegrass a hlavne vďaka ktorých zásluhám sa na Slovensku bluegrass vyvinul, vôbec sa hrá a sa mu dnes darí. Pravda je však taká, že väčšina z nich ani netušila čo je to bluegrass, keď už niektorý o ktorých dnes málo kto vie už hrávali bluegrass a vďaka ktorým aj oni dnes miesto možno hiphopu hrajú bluegrass. Preto som sa rozhodol napísať niekoľko riadkov o histŕii bluegrassu na Slovensku od svojich začiatkov až do roku 2000. Začiatky bluegrassu na Slovensku sa totiž tradujú niekedy okolo roku 1970. A keďže Slovensko bolo odjakživa rozdelené na západ, stred a východ často s celkom inou kultúrou a vplyvmi na ňu, aj v bluegrasse tu existovali viac menej tri centrá od seba sa nezávisle vyvíjajúce nielen čo do bluegrassu ako takého, ale aj čo do jeho pod štýlov a charakteristík. Začiatky bluegrassu patria však jednoznačne na východné a hlavne stredné Slovensko, konkrétne do Dubnice n. Váhom kde v roku 1972 zakladá banjista  Braňo "Budha" Blahovec a gitarista Jaro Nečesaný skupinu Krok, ktorá ako prvá hrala na Slovensku v podstate už čistý bluegrass a zároveň sa odpútala od trampského hnutia. Aj keď treba povedať, že aj na východe v tom čase, hlavne koncom sedemdesiatich rokov už tiež objavujú paralelne prvé bluegrassové lastovičky hlavne okolo trampskej osady čo si vravela Blue Moon s 12-15 členmi a ktorá neskôr poriadala vystúpenia v S klube, pripravovala "Táborák hrdzavých strún" v ružínskych jaskyniach, či organizovala niečo ako dnešné dielne na nástroje a aj spoločné "vandre" do Čiech na bluegrassové festivaly Banjo Jamboree, Portu a pod. Na rozdiel od Kroku to však bolo ešte stále silno spojené s trampským hnutím
         A tak prím Kroku aj tak ostal veľa rokov hlavne vďaka tomu odpútaniu sa od trampského hnutia a aj pretože až na sporadické lokálne výnimky na ostatku  a hlavne západe Slovenska dominovalo v tom čase skôr akési akustické country, alebo trampská hudba s banjom, prinajlepšom niečo na spôsob Zelenáčov. Hlavne hudba bola všeobecne ešte pomerne dosť silno naviazaná na trampské hnutie a jej tradície. Paradoxom bolo naviac to, že od Dubnického Kroku ktorý už počas sedemdesiatych rokov hrával často aj na festivaloch na severnej Morave sa dokonca priúčali bluegrassu aj niektoré moravské kapely a tiež to, že počas celého vývoja bluegrassu na Slovesnku je stredné Slovensko jedinou oblasťou kde sa stále hral a hrá hlavne tradičnejší bluegrass bez vplyvov módnych vĺn ktoré značne ovplyvňovali ostatnú a hlavne západnú časť  Slovenska. Ako keby horské údolia stredného Slovenska obývali "horaly".
       V podstate celé sedemdesiate roky sa bluegrass hral iba na strednom Slovensku a Krok bol asi jedinou bluegrassovou kapelou na Slovensku.  Aspoň som sa o žiadnej inej zatiaľ nedozvedel. Až koncom sedemdesiatych rokov hlavne na východe Slovenska vzniká niekoľko kapiel ako Oáza, či Vážka, ktoré už koketujú s bluegrassom, podobne ako aj keď iba veľmi krátke  obdobie v tom čase skôr trampsky, či folkovo orientovaný Veslári kde pôsobil aj huslista Laco Sasák. Ale hlavne jedna košická kapela na začiatku osemdesiatych rokov má o bluegrasse už prekvapivý prehľad a dokonca do repertoáru zaraďuje skladby od New Grass Revival a naviac asi ako prvá na Slovensku vôbec vcelku slušne z času na čas spieva aj v angličtine. Boli to Červíci z Košíc pod vedením banjistu Imricha Šiňanského. Naviac ich texty sa aspoň mne zdajú byť prvé slovesnké a  hľavne dobové texty čo korešpondujú s hudbou a nepôsobia naivne, alebo tématicky trampsky.  Aj texty Kroku rozhodne ale tiež korešpondujú s hudbou a sú bluegrassové. Boli ale celkom iného charakteru. Skôr také "zemité" a tým podľa mňa zas určite napríklad bližšie k textom amerického tradičného bluegrassu. Mali však práve preto určite ďalej k slovenskej mentalite a dobe v ktorej vznikli, čo pre niekoho môže byť plus ale pre niekoho mínus. Zaujímave je, že Krok aj čo do ich textov a aj čo do zvuku ich bluegrassu sa vôbec nezmenili od svojeho vzniku až do dnes a jednou z mála slovenských kapiel čo spieva prevažne po slovensky a podľa mňa dnes jedinným zástupcom toho starého, jednoduchého, alebo ak chcete  "zemitého" bluegrassu na Slovensku.
           Na opačnom konci Slovenska sa o bluegrasse dá v tom čase stále ale ešte hovoriť skôr o jednotlivcov ako o celých kapelách. Ako prvé kapely ktoré koketovali už s bluegrassom by som na západe považoval asi čiastočne Bratislavký Teton, ktorý bol v tom čase vďaka svojim kontaktom na Fešákov na Slovensku asi hudobnou bezkonkurenčnou špičkou a ktorý nahrával už aj v rozhlase  a aj keď sa zameriaval skôr na country vo svojom repertoáre už mal aj skladby ktoré mali bluegrassový charakter. Hlavne jej banjista Jaro "čára" Pekárik bol v Bratislave jeden z prvých čo už vedel čo je to bluegrass.
        Vo všeobecnosti kapely na západnom Slovesnku ale vlastne až na pár  výnimiek v podstate aj na ostatku Slovenska hrávali vlastne čokoľvek. Väčšina z nich (aj na ostatku Slovenska) vzišla z trapského hnutia a tak im táto hudba nebola až tak vzdialená. Na ich koncertoch zaznela trampská pieseň o šliapaní hore stráňou popri čisto bluegrassovom Cripple Creeku, alebo lepšie či horšie zahranom a zaspievanom Blue Moon of Kentucky od Billa Monroea samozrejme so slovenským textom často o nejakom zlatokopovi, Preto je dosť ťažké povedať či tá, alebo tá kapela hrala alebo nehrala už bluegrass. Bolo to také zvláštne obdobie kedy sa bluegrass povedal by som nenápadne vkrádal do repertoárov. Preto by som k bluegrassovým kapelám zaradil možno aj Dostavník (tuším sa vtedy už tak volal), či pôvodný Dunaj a možno aj Encián s výrazným spevom gitaristu Rada Belcáka (neskôr Fragment, Belasí a BG Album), či Bonanzu  čo bola napríklad oficiálne trampská skupina, a je aj pravda, že jej texty prevažne o cestovaní vlakom boli naozaj skôr trampské, ale podľa mňa ich muzika aspoň jemne zaváňala aj tak už bluegrassom. Mimochodom v tejto kapele svoju karieru začal aj mandolinista Rudo Jurkech (neskôr Harvestry a BG Album) a známy festivalový konferencier Václav "Foter" Jeriga.. A podľa týchto kritérii by sa za bluegrassovú kapelu alebo kapelu čo stála pri začiatkoch bluegrassu dal považovať aj pezinský Arion, alebo  bratislavský Čmeliaci,  hlavne v ich druhej zostave v ktorej v rokoch 1981 a 1982 už hrali ako hosť aj na festivale  vo Vyškove na Morave.  A tak isto aj o Prievoznkoch z Nitry ktorý na tom boli podobne ako Bonanza. Oficiálne trampský, medzi riadkami občas s jemne či jasnejšie namodralým nádichom. V tehto kapele odštartoval svoju karieru aj výborný gitarista Juraj Poliak (neskôr Mixiband Divá hus). U všetkých pokial sa nerozpadli postupne bluegrassové skladby viac či menej proste začali prevládať.
        Skutočný bluegrass so všetkým čo k nemu patrí na západe ako prvá však začala hrať až začiatkom osemdesiatych rokov bratislavské inštrumentálne vynikajúca skupina Zrnko a  potom hlavne spevácky výrazný BlueGrass Album (pôvodne Modrina), aj vďaka výbornému spevákovy Martinovy Juríkovy, a ktorý potom 15 rokov patril k celoslovenskej bluegrassovej špičke a v podstate sa stal legendou ktorá ovplyvňovala mnoho kapiel a muzikantov na celom Slovensku ešte aj dlho po jeho zániku koncom deväťdesiatich rokov. Ale to som príliš predbehol.
        Je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, že prečo sa táto hudba vyvíjala na Slovensku tak rozdielne čo do oblastí a prečo dlho prím bol v rukách iba jednej jedinej kapely. Je pravda, že aj v USA sa vyvinul v podstate iba v malej oblasti z ktorej sa rozšíril aj inde, ale Slovesnko je výrazne menšie.  Možno to je krajom, spôsobom života a možno svoj podiel na tom malo aj predvojnové vysťahovalectvo za prácou do Ameriky kde dominoval jednoznačne východ a čiastočne aj stred Slovenska. A tak asi cez vysťahovaných príbuzných sa tam bolo možné ľahšie dostať k nejakým nahrávkam amerických kapiel. Na západe Slovenska až na niekoľko jednotlivcov dlho praktický málokto vedel čo je to skutočný bluegrass a už vôbec sa nedalo hovoriť o rozšírených nahrávkach amerických kapiel tobôž literatúre. Ak už niekto mal nejaké nahrávky, alebo dokonca tabulatúry tak si ich paradoxne obvykle dosť chránil.  Predlohou tu boli skôr Zelenáči a neskôr hlavne Fešáci, ktorý pravidelne raz do mesiaca koncertovali napríklad aj v Bratislave a na ktorých koncerty chodili fanúšikovia aj zo vzdialeného okolia. A tak asi na rozdiel od ostatku Slovenska kde ten vplyv nebol, tak vlastne pomerne širokému spektru udávali hudobný smer a vkus.
       No tak či tak o masovejšom rozšírení bluegrassu sa dá hovoriť až koncom sedemdesiatych a hlavne začiatkom osemdesiatych rokov. V tom čase už boli častejšie kontakty aj s českými kapelami na českých bluegrassových festivaloch a začínajú sa masovejšie šíriť aj prvé nahrávky a materiály aj o americkom bluegrasse. Často boli kapely inštrumentálne skôr bluegrassové, ale textom piesní skôr trampsko-naivné čo občas pôsobilo dosť rozpačito. Vo väčšine boli vôbec nejako spojene ešte s trampským hnutím z ktorého vo všeobecnosti aj vzišli. Stále však úroveň kapiel zo stredného slovenska značne predčí ostatné oblasti Slovenska aj keď vzniká mnoho kapiel ako už spomenuté Encián,  Dunaj  kde začínal výborný fúkačkár Ondrej Tkáč (neskôr BG Album, dnes Kapucíni), alebo mandolínista Vlado Ozábal (dnes Atak), Dostavník, alebo Rákosníci  so svojim banjistom známim ako "Šafro",  Nový Čmeliaci  kde začínal Ján Bratinka (neskôr BG Album, EJ, Steam, dnes Grunt),  Kaskáda kde svoju karieru začínal aj Peter Szabadoš i Emil Formánek, Fortegrass kde začínal banjista Fero Pech  spolu s bratmi Škultetyovými, alebo čiastočne aj trnavský Karavel Western, ale hlavne Pltníci z Hlohovca kde začínal gitarista Michal Vavro (neskôr BG Album, dnes Acoustic Collors), alebo inštrumentálne výborná kapela Chlapci z Handlovej v ktorej začínal banjista Slavo Grek (neskôr Zrnko, dnes SanyLand) a dnešný výrobca výborných nástrojov Vlado Hlohovský, a mnoho ďalších ktorých mená si už možno aj málokto pamätá a ktorý sa viac či menej už venovali bluegrassu, alebo aj bluegrassu. Len v Bratislave bolo začiatkom osemdesiatych rokov asi 15 kapiel. Myslím že svoj podiel na tom má jednoznačne aj vznik zatiaľ najväčšieho nekomerčného festivalu country, trampskej hudby a už aj bluegrassu na Slovensku, vznik bratislavského festivalu Country, ktorý až do polovice deväťdesiatych rokov bol najväčšou scénou a mal najvyššiu kvalitatívnu a žánrovo čistú úroveň vďaka tomu, že ho pripravovali sami muzikanti z rôznych aj žánrovo zameraných kapiel a zásadne s nekomerčným zameraním ako spoločnú scénu s možnosťou sa prezentovať, porovnať i priučiť od druhých, hlavne českých a moravských kapiel. Festival mal veľmi dobré meno a hrala na ňom vlastne celá hudobná špička z celého vtedajšieho Československa. Výdaval dokonca spravodaj a aj keď sa konal iba raz do roka, ľudia čo ho pripravovali poriadali a organizovali vlastne po celý rok viacero koncertov, stretnutí a sessionov. Vznikol preto a slúžil preto aby na Slovensku bola scéna kde sa kapely a muzikanti mohli stretnúť, porovnať, od seba čo to odkukať, vymeniť si skúsenosti, nahrávky a materály nielen medzi sebou, ale aj s množstvom špičkových kapiel z Čiech a neskôr aj ostatného zahraničia. A musím priznať nezávisle od toho, že som bol jeden z jeho organizátorov, že dokonale splnil svoju úlohu a vďaka nemu úroveň a aj masovosť kapiel skutočne za krátke obdobie značne vzrástla. A nielen to, ale mal aj neopakovateľnú atmosféru, ktorou bol tipický a s ktoru som sa od vtedy nestretol na žiadnom Slovenskom festivale až do dnes a pochodil som ich pri tom hodne. Tam to proste zvláštne žilo na javisku, a rovnako v už mesiac dopredu beznádejne vypredanom hladisku. Žilo to vo vestibule i celom zákulisí a do skorého rána na sessionoch kde hral každý s každým bez ohľadu na to či bol bluegrassovák, tramp, či folkáč. Vždy si našli všetci spoločnú reč bez najmenšieho problému či zábran a kde sa hlavne medzi sebou komunikovalo bez ohladu nielen na to či bol jeden bluegrassak a druhý tramp, alebo jeden šestnásť ročný a druhý šesdesiat ročný, ale aj či bol jeden na tu dobu špičkou a druhý iba celkom neznámy začiatočník čo dnes.určite nieje až tak bežnou masovou vecou. Možno aj preto sa práve vtedy masovejšie objavujú zároveň prvé kópie učebníc na jednotlivé nástroje a nahrávky amerického bluegrassu. A tak mnoho muzikantov začalo hltať informácie  čo už po krátkej dobe samozrejme aj prinieslo voje ovocie.

           Treba si totiž uvedomiť aj aká bola doba a tak na chvíľu trocha odbočím. Oproti Čechám na tom Slovensko bolo omnoho horšie. V Čechách hlavne pre masovosť, historické korene a hlavne šikovnosť niektorých jednotlivcov čo sa cielene dostali na pozície do napríklad zväzu mládeže odkiaľ mohli podporovať dokonca pod záštitou zväzu mládeže trampskú, folkovú, country i bluegrassovú scénu. Na Slovensku to tak nebolo a s tým má to ako tá hudba vyzerala mnohé spoločné.  V uliciach zúril socializmus s minimom možností verejných vystpení a ak tak iba to čo si kapely zorganizovali nejako samé, a kde väčšina obmedzení neplatila. Napríklad spievať po anglicky na nejakom verejnom a hlavne oficiálnom vystúpení bolo nemysliteľné, alebo aspoň riskantné. Vôbec niečo vravieť o nejakej americkej hudbe ktorú kapely hrali znamenalo určite zákaz činnosti čo nikto samozrejme nechcel. Ak americká hudba tak jedine ak v spojení, že to bola hudba utláčaných a kruto vykorisťovaných jednoduchých, najlepšie černošských obyvateľov. Inak musela hudba ak chcela byť verejne prezentovaná, byť socialistická, uvedomelá a optimistická. A tak sa bluegrass ak sa chcel dostať aj na javisko, stával papierovo často hudbou černochov žijúcich v amerických slamoch, hudbou ktorou vyjadrovali svoju túžbu po lepšom živote aký poskytoval napríklad socializmus, alebo hudbou optimistickou, kde sa spievalo optimisticky a spievali sa aj optimistické a hlavne socializmu neškodné texty. Aspoň oficiálne na papieri pričom sa kapely veľmi rýchlo naučili v tom chodiť a vzniklo aj niekoľko scén kde sa dalo to čo inde nie a kde kapely mohli spievať v podstate tak ako chceli a to čo chceli.  A na oficiálnych scénach stačilo v texte použiť niečo ako „skáčem cez kaluže“, alebo „hľadím v dial“ a okamžite to bolo umelecké vyjadrenie optimistickej a radostnej budúcnosti. Stačilo použiť šikovne slovo „máj“ či „október“ a už to  mohla byť óda na májové či víťazné októbrové dni vhodná často až na festival politickej piesne kam síce žiadna kapela nemusela, vo väčšine ani vo sne nechcela, ale často jej bolo povedané že „...bolo by aj vo vašom záujme...“ čo vždy znamenalo, že je to vlastne povinné a tak sa tomu všetci snažili preventívne nejako vyhnúť napríklad  náhlim ochorením. Na druhej strane, ale preukázateľná aspoň účasť na niektorom základnom kole zas znamenala plus pri kvalifikačných skúškach čo bolo pre existenciu kapiel dosť dôležité.
        Občas sa to ale nepodarilo tak ako chceli a tak sa napríklad pamätám na rok nejako v polovici osemdesiatich rokov keď sme s BG Album cielene vybrali tie najhoršie piesne, tie najstupídnejšie slovenské texty čo sme mali, hranie doslova odflákli dúfajúc, že si odohráme oblastné kolo a viac si na nás nik už nespomenie. No stačil jeden blb v porote čo jeden stupídny text považoval za príkladné uvedomelé vyjadrenie socialistickej budúcnosti a skončili sme ako jediná bluegrassová kapela v slovenských dejinách na hanbu až na celoštátnom festivale politickej piesne v Martine pretože sme s ním proti našej vôle a snahe vyhrali všetky možné pred-kolá. Ale na druhej strane to boli spolu so spústou seminárov o hudbe, vystupovaní a textovaní, ospravedlnené a platené dni volná z práce obohatené o diéty a občas aj švédske stoly. Takže prečo tam aj neísť.
            Každá skupina musela mať takzvaného zriaďovateľa, ktorý ju zastrešoval, bol jej nestorom, ale hlavne dozeral na jej činnosť a umeleckú nezávadnosť. Čo na tom, že to bol napríklad pioniersky dom, či odborová organizácia závodu Gumon, ktorej funkcionári nemali ani tušenie o existencii inej hudby ako tej čo sa spievala o štvrtej ráno vo vinárni u Františkánov.  Tvárili sa múdro ako keby všetkému rozumeli a občas dali peniaze na sadu strún, či dokonca mikrofón, alebo zosilňovač pretože mládež bolo treba podporovať. A práve títo funkcionári sa často odborne vyjadrovali k umeleckej kvalite hudby a hlavne textov.  Väčšinou sa tie odborné pripomienky vypočuli a ignorovali, ale aj tak každý text čo kapela hrala musel byť schválený, musel sa v piatich kópiách odovzdať a archivovať. A na zoznamoch ktoré sa odovzdávali pred koncertom musel byť uvedený autor  hudby a textu. Pričom preferovaná bola vlastná uvedomelá tvorba členov kapely, tolerovaný bol ak tak tradicionál so slovenským textom, podozrivo znel názov skladby obsahujúci cudzie slovo a určite zamietnutý bol anglický znejúci názov či autor. Tak si mnohá kapela ak chcela hrať nejakú prevzatú pieseň jednoducho musela zmeniť napr. Cripple Creek na Kľukatá rieka, alebo Billa Monroea na vymysleného Branislava Monračku z Terchovej a bolo vyriešené.  Toľko rozličných bluegrassových  a hlavne slovanských autorov táto hudba ešte nikdy nezažila a už asi nikdy nezažije. Našťastie. A za to všetko, za "toľkú pomoc" musela pre svojeho usporiadateľa kapela odohrať povine niekoľko vystúpení a tak si každá kapela "určite s nadšením" zahrala na výročnej schôdzi zaslúžilích pracovníčok okresného zväzu červeného kríža, na oslave MDŽ v Kefárskych závodoch či pri príležitosti SNP a stretnutí nejakej lokálnej závodnej organizácie zväzu protifašistických bojovníkoch kde atmosféru a vzťah publika k vystupujúcej kapele najlepšie vystihuje citát z čiernych baronoch "Pekne hrajú chlapci. Iba ta trúba im tam chýba.".
        Aj názov skupín musel byť optimistický a v duchu doby, alebo ak tak neutrálny. Anglický názov bol nemysliteľný a všetkému čomu úradníci nerozumeli, vrátane angličtiny či cudzieho slova, preventívne radšej zamietli. A to vrátane hudobného štýlu. Ak teda kapela uviedla, že hrá bluegrass tak to bolo okamžite škrtnuté a nahradené vhodnejšou "ľudovou hudbou", v žiadnom prípade ale americkou, a ak tak hudbou chudobných vykorisťovaných američanov. Pri najlepšom sa použilo označenie "country", často v úradnej korešpodencii preventívne radšej ešte aj poslovenčené na "kantri" čo už potom niektorý úradníci  poznali aj keď si to vždy spájali s divokým západom a kovbojmi čo sa tak trocha u širšej verejnosti zachovalo do dnes. Pamätám sa keď sme na schvalovačku prišli s názvom Modrina odvodeným od modrej farby, ktorý nám samozrejme zamietli ako agresívny pričom nepomohla ani snaha vysvetovať. Pani úradníčka nechápala ako hudobný smer môže mať svoju farbu a už vôbec neverila, že niekde rastie nejaká tráva čo ľadí do modra pretože u ních v Nových Zámkoch odkiaľ pochádza je tráva zelená a takú modrú ešte nevidela. 
        Potom sme prišli s názvom Bluegrass Album čo zamietli pretože tam bolo podozrivé "grass" a tomu "blue" nerozumeli resp. to znelo americky a šifrovane. Tak sme sa zmenili na BG Album čo už bolo neškodné. Stačilo proste uviesť názov napríklad „Mona“ a úradníčka určite názov schválila aj keď znamenal Malý Orchester Notorických Alkoholikov.  No a keď náhodou kapela nedopatrením vo svojom bloku ktorý bol napríklad súčasťou osláv 30 výročia budovania trate mládeže, na ktorom sa zúčastnili najvyšší predstaviteľia štátu a hlavne odboja a ako sa to stalo nám s BG Albumom v Banskej Štiavnici, uviedla, že "hrá bluegrass čo je vlastne americká ľudová hudba horalov" tak prvé dva rady uniformovaných a metálmi z povstania ovešaných hostí okamžite padali do mdlôb  a organizátor ktorý túto kapelu vybral do programu si už hľadal nové zamestnanie pretože tam boli hneď tri cudzie slová pričom najpodozrivejšie asi bolo to kto to je "horal".
        Ak chcela kapela hrať musela absolvovať kvalifikačné skúšky. Komisia bola zložená pri troche šťastia z nejakého pedagóga na VŠMU čo hudbe aspoň rozumel, prípadne šéfdirigenta filharmónie ktorý okrem klasickej hudby žiaden iný neuznával a často ani nepoznal, nejakého socialistického revolučného básnika či novinára a ostatok komisie tvorili určite politický pracovníci a funkcionári ako boli napríklad tajomníčka zväzu žien, predseda odborovej organizácie závodu MDŽ a pod. Táto „odborná“ porota ktorá určite vedela presne čo je "kvintakord" a určite „dokonale“ poznala charakteristické prvky bluegrassu  potom hodnotila hudobnú kvalitu uchádzačov o skúšky. Ak uspeli získala kapela triedu a to znamenalo právo hrať aj za honorár čo činil maximálne 30-Sk za hodinu hrania pre celú kapelu. A tak aby si kapela zarobila aspoň nejakú tú 100 korunu na hlavu tak sa napísalo, že odohrala päť, šesť či až desať hodinové vystúpenie čo paradoxne nikomu nebolo podozrivé pri odovzdanom repertoáre koncertu na ktorom figurovalo 5  pesničiek. Nemalo zmysel polemizovať s takouto odbornosťou, ktorá naviac bežne fúkaciu harmoniku označovala asi pre svoju velkosť "harmoničkou", alebo mandolínu "malou gitarkou" a banjo či dobro pre istotu radšej nijak.
        Iba raz ma šokovala účasť Petra Lipu v komisii ktorý sa tam asi dostal omylom, lebo ma zaskočil hneď prvou hlavne určite neočakávanou otázkou  „Chlapci a kapelu New Grass Rewival poznáte ?“.  Bola to zvláštna doba. Ale zato veselá práve pre tú hlúposť úradníkov. A preto si dovolím tvrdiť,  že dnešné kapely sú určitým spôsobom o mnohé ochudobnené. Hlavne o to čo okrem hudby aj akosi inak spájalo muzikantov v kapele.
        Ale na druhej strane bola to aj doba kedy nebol skoro žiaden materiál z ktorého sa dalo čerpať.  Vymýšlali sa pseudoštýly a pseudoladenia. Pamätám jedného mandolinistu ktorý dlhé roky hrával na madolíne ladenej celkom inak do akordu.  Bnajistu čo hral všetkými prstami či iného, čo sa všetko snažil uhrať single stringom. Ak mal niekto nahrávky, alebo aj učebnice, boli to určite často už skoro nečitateľné kópie od nejakej inej kapely väčšinou z Čiech, ktorú získal od niekoho na nejakom festivale, prípadne ktoré mu priniesla či poslala nejaká jeho rodina žijúca na západe za železnou oponou. Ak sa niekto dostal na západ tak mal často so sebou zoznam čo všetko musí doniesť a keď sa vrátil, vrhli sa všetci na neho ako holuby na omrvinku od dôchodcu v parku na lavičke. Každá nová nahrávka mala cenu zlata a často tí čo ju mali sa aj prípadne až po čase dozvedeli, že vlastne majú nejakú nahrávku nejakého Billa Monroea. Nebola zvláštnosť, že kapela hrala skladbu ktorú sa naučila, ktorú sa snažila napodobiť podľa nahrávky a pri tom netušila čo to je za kapelu či skladbu. A dozvedela sa to obvykle náhodou až po čase keď ju zahrala na nejakom festivale, alebo ju počul niekto kto už patril k pokročilým a tu skladbu a interpreta poznal. Ak poznal aj autora tak už patril priam k bluegrassovemu VIP.
        A tak isto nástroje. Oproti dnešným možnostiam bolo občas až neuveriteľné na čom sa hralo. Ak niekto vlastnil jumbo gitaru bol už kráľ a ak to bol naviac ešte aj dovoz z cudziny a aj keď neladila, aj tak bol určite všetkými obdivovaný. Nevraviac o banji a už vôbec nástrojoch ako mandolína či dobro. Boli to obvykle tie takzvané "jazerné typy" ktorým sa tak vravelo pretože skôr ako na hranie sa hodili ako veslo do člna. A tak si často muzikanti vyrábali nástroje sami. Videl som mandolínu čo síce základnými charakteristikami tvarov sa podobala na F  mandolínu, ale veľkosťou to bola skôr gitara, videl som dobro vyrobené zo starej vysušenej gitary a ktoré malo rezonátor z pozinkovaného plechu na daždové odkvapy a ktoré malo na vrchu ako ozdobný kryt puklicu z auta a držal som v ruke aj banjo, ktoré ako základ tvoril odrezaný asi 10 kilový spodok z priemyselnej konvice na mlieko.  Miesto strún sa často používali modelárske drôty rôznych hrúbok a istý dobrista hrával vo svojich začiatkoch na havajskú gitaru miesto železa s hliníkovou kľučkou z dverí. Ale hralo sa o dušu.
        A napriek tomu, že dnešné kapely si všetko nájdu na internete si myslím, že  niektorý muzikanti a aj celé kapely z toho obdobia sú do dnes neprekonané. No i tak, tak trocha aj možno závidím dnešnej generácii práve preto, že si všetko pár kliknutiami môžu nájsť a objednať v okamihu na internete doslova na striebornej tácke. Majú všetko omnoho ľahšie a nepomerne viac príležitostí sa prezentovať vlastne po celom svete a často nechápavo krútia hlavou nad minulosťou. Ale to som zas trocha odbočil a tak sa vráťme k bluegrassu na Slovensku zas na začiatok osemdesiatich rokov.
         V roku 1982 prichádza totiž k akémusi zvratu. Našťastie nie všetky, ale aj tak množstvo skupín sa rozpadá a mnoho dobrých hudobníkov kto vie prečo  zavesilo svoje nástroje navždy na klinec, alebo sa dostalo do slepej uličky. Čiastočne na túto zmenu mala chtiac nechtiac istý vplyv aj brnenská skupina Poutníci vtedy ešte s Robertom Křesťanom a ktorá v tomto roku po prvýkrát vystupovala na bratislavskom festivale a svojím pôvodným new grassom, ktorý mnohých čo tam boli strhol, zavinila to, že mnoho hudobníkov nechalo svoje bluegrassové začiatky plávať a prešlo k vlastnej tvorbe. Mnoho kapiel hralo "vlastný new grass", no v skutočnosti často ani nevedeli, čo to vlastne hrajú a tak sa dostali do slepej uličky, z ktorej už nebolo návratu. Mnoho kapiel, tiež možno aj pre náročnosť a nutnú dávky seba disciplíny pri tejto hudbe, sa prestalo venovať bluegrassu a prešlo na inú muziku, hlavne moderné country, ktoré bolo vždy masovejšie ako bluegrass, alebo na akúsi vlastnú svojskú formu bluegrassu.
        V Bratislave sa krátko nato z ničoho nič ale objavuje  množstvo nových dobrých hudobníkov, ktorý tam bluegrassovú scénu dokonale premiešali a  ktorý boli  mimoriadne hudobne a technicky vyspelý. A aj keď na strednom a východnom Slovensku sa hrá bluegrass ďaľej Bratislava sa vďaka tomu stáva svojim spôsobom centrom bluegrassu na Slovensku .
        Vznikajú tu špičkové kapely ako napríklad už spomenuté inštrumentálne vynikajúce Zrnko zložené asi z najlepších muzikantov čo na Slovensku vôbec boli, už spomenutý BG Album, ktorý na západe ako prvá kapela sa zameral hlavne na spev, typický a čistý bluegrassový vokál,  a všeobecne celkové vystupovanie dokonca i oblečenie a dokonca ako prvý spieval bežne aj v angličtine. Výraznou kapelou bol samozrejme aj new grassovo orientovaný Fragment Svaťu Kotasa, ktorý sa z Brna presťahoval a priženil do Bratislavy. Do bluegrassovej scény sa výrazne zapísal hlavne v neskoršom období vlastne po rozpade pôvodnej zostavy a znovuzrodení už so speváčkou Jankou Dolákovou. Podobne newgrassovo bola ortientoivaná aj skupina ktorú založil a viedol mandolínista Dušana Bachratý, a ktorá si vravela Vega.
        Vzniká tiež tradične zameraný Vagón v ktorom sa objavuje výborný banjista Milan Obuch a tiež banjista Fero Pech, z Tetonu vzniká skupina Belasí orientujúca sa už skôr ale na country, a podobne na strednom Slovensku napríklad Vodopád  orientujúci sa prevažne na vlastnú tvorbu, na východe Slovenska to bol hlavne Splav kde po Červíkoch pokračoval aj mandolínista Tibor Andreas a ktorý poriadal pravidelné vystúpenia kde si pozýval hostí z celého vtedajšieho Československa.
        Väčšina týchto kapiel  už zanikla, no každá svojou trochou prispela a zapísala sa do histórie slovenského bluegrassu. Prvé bluegrassovo ladené vlastné texty a dokonca aj celé skladby a hlavne uznania najskôr v Čechách a neskôr postupne aj v zahraničí. Ba dokonca aj v Amerike. Napríklad o bratislavskom BG Albume sa v roku 1987 písalo v Americkom Bluegrass Unlimited. A naviac tu vzniká až nadštandartná spolupráca skoro všetkých kapiel bez nejakej vzájomnej závisti. Pamätám na pravidelné stretnutia a hrania, a dokonca na fodballové zápasy kapely proti kapele.
          Obdobie osemdesiatych rokov by sa dalo preto považovať za najmasovejšie a hlavne najúspešnejšie obdobie slovenského Bluegrassu. Nielen priateľskou atmosférou ktorá vládla medzi kapelami a aj ich fanúšikmi, nielen beznadejne vypredanými sálami skoro každého vystúpenia, ale aj tým, že na scéne pôsobia nielen špičkové kapely a muzikanti ale vznikajú aj vďaka práve vzniknutej Slovenskej Asociácie Hudby Country a Bluegrassu aj prvé nahrávky či už v rozhlase, televízii a aj na nosičoch (Country Trh 1, Country Trh 2, a ďalšie). Kapely ako Fragment, Zrnko, Krok a BG Album vystupujú pravidelne a úspešne na renomovaných festivaloch v Čechách ako bola Porta, Kopidlno, neskôr Strakonice, Mandolin Party, Bor u Tachova, Cheb, Nemčice, Brno, vďaka čomu sa nadväzujú nové kontakty a priateľstvá. Zrnko svojími kvalitami priam zaskočilo všetkých v Kopidlne hneď na svojom prvom vystúpení a BG Albumu o tri roky neskôr tlieskal  tridsaťtisícový lochotínsky amfiteáter v Plzni. Mnohé kapely sa už bežne objavujú aj v českých kluboch ktoré do teraz boli výsadou českých kapiel a ktorých úrovni sa  slovenské kapely už nielen vyrovnali, ale ju občas aj predčili. Nielenže slovenský muzikanti chodili učiť českých začiatočníkov na   bluegrassové dielne do Čiech, ale bolo bežné, že na jednej scéne vystupujú ako samozrejmosť popri sebe Tony Trischka a Skyline z USA, Robert Křesťan, Blanket, Katalóg Roberta Brauna a aj bratislavský BG Album, či Fragment. A tie samé kapely a ich členovia získavajú v Čechách ocenenia za ich hudbu, spev a vôbec špičkový bluegrass ktorý produkujú. Slovenské kapely boli všeobecne v Čechách považované dlho za druhotriedne a práve toto sa teraz diametrálne mení. Oni a aj ich členovia sa stávajú rovnocennými a všeobecne uznávanými. A okrem koncertovania na všetkých českých renomovaných scénach sa zároveň objavujú aj prvé zájazdy do zahraničia aj keď zatiaľ iba v rámci vtedajšieho socialistického bloku a teda iba ak do Maďarska, Poľska a vtedajšieho východného Nemecka.
        V rokoch 1989 - 90 však prichádza so zmenou pomerov a pádu socializmu aj k ďalšiemu pochopiteľnému zlomu. V podstate zo dňa na deň sa vyprázdnili sály a tak vlastne nebolo komu hrať. Každý mal svoje problémy, málo peňazí, ale hlavne už nebolo treba pred niečím utekať (pred v uliciach zúriacim socializmom) do sál a na koncerty rebelov socializmu, ktorými boli nielen folkový pesničkári, ale svojim spôsobom aj bluegrassové kapely. A tak zmena v spoločnosti zastihla mnoho kapiel nepripravených a mnoho kapiel a muzikantov jednoducho doba pohltila. Buď jednoducho zmizli zo scény, zľahla sa po nich zem, alebo sa dali na cestu  podnikania, alebo ich časť hľadala uplatnenie v inej zahraničnej či už kvalitatívne či finančne lepšej kapele v akej hrali do teraz hlavne vďaka už neobmedzenej možnosti aj hrávať v zahraničí aj smerom na západ čo zároveň často spôsobovalo ich rozpad.. Stále viac a viac kapiel sa snaží dostať sa hrať na západ hlavne do susedného Rakúska, či Nemecka a sú ochotné tam hrať často iba za občerstvenie.  Mnohé z nich ani vo sne netušili kam a do čoho idú, že idú často sa nechať využiť za pár drobných za ktoré by domáca kapela v živote nehrala, že idú do tvrdého a nekompromisného sveta biznisu, konkurencie a sveta celkom iného prístupu a vzťahov, často studeného a nekompromisného vzťahu manager - kapela, zamestnávateľ - zdieraný zamestnanec. A tak mnohé ten nápor ktorý bol diametrálne iný ako v bezpečnom socialistickom košiare nezvládli a buď zanikli, alebo klesli na občas až celkom lacnú komerčnú úroveň. 
             Ale na druhej strane je aj pravda, že otvorenie hraníc prinieslo aj mnohé pozitívne. A nielen kvalitnejšie nástroje, alehlavne prísun literatúry a nahrávok a tiež možnosťou stretnúť sa výrazne ľahšie osobne s niektorým so svojich vzorov a niečomu sa priučiť priamo od neho. Vznikajú nové projekty a profilové nahrávky slovenských kapiel a hlavne objavuje sa zase celkom nová ďalšia generácia muzikantov hlavne v druhej polovici deväťdesiatich rokoch. V podstate celá dnešná mladá, alebo mladšia generácia bluegrassových muzikantov  sa objavuje skoro súčasne pravé v druhej polovici deväťdesiatich rokov a má od začiatku obrovskú výhodu nielen už zabehnutého systému, ale hlavne otvorených hraníc vďaka čomu je od začiatku aj dobre zásobená materiálmi a môže začať tam kde jej predchodcovia skončili. Možno preto je na tom dnešný bluegrass technicky často výrazne lepšie. Vznikajú skupiny ako bratislavský Podval kde začínal ešte ako gitarista dnešný mandolínista UCG Martin "Charlie" Lipták, 29 String v Pezinku, bratislavský BG Time Dušana "Titi" Bachratého a na konci deväťdesiatych rokov Steam. Rovnako vznikajú v Bratislave Grasshouppers, Veget Band neskor z neho vznikol Union City Grass, Bluegrass Express kde začínal vynikajúci mandolínista Jozef Scheiner (neskôr Grasshopers), Obloha v Zohore, Blue Kentucky v Púchove, Grassland vo Zvolene, Fúzači v Prievidzi, BlueLand v Hlohovci, Part B, Ortuť a jej dnešný nástupca Silvergrass, Druhé Tváre a Revivalv Košiciach, vokálovo výrazný Minigrass v Prievidzi, Skokani v Novej Dubnici, Parník v Nových Zámkoch, Grunt a Kitchen Grass v Nitre,  Tieň v Trenčíne a mnohé, mnohé ďalšie.
             Mladá nová krv prináša aj nový vietor do plachiet. Jedno dosť kľúčové obdobie vo vývoji slovenského bluegrassu, bolo aj obdobie pôsobenia bluegrassovej asociácie ktorú založila po vzore Českej a Americkej IBMA skupina zapálených mladých muzikantov zo západného Slovenska zrejme plná ideálov, koncom deväťdesiatych rokoch. Zo začiatku to vyzeralo veľmi nádejne. Poriadala alebo sa podieľala na príprave niektorých festivalov, vyhlasovala ankety oceňovala muzikantov a kapely a podporovala prirodzenú súťaživosť, ktorá vždy je dobrým hnacím motorom . Vydávala nosiče a vôbec pomáhala a propagovala slovenský bluegrass aj v zahraničí, nadvezovala nové kontakty,  proste priam ukážkovo robila to čo asociácia robiť má.. Ale časom sa akosi všetko zmenilo a slovenskému bluegrassu v závere svojej existencie viac uškodila ako pomohla. A žiaľ vďaka problémom a konfliktom ktoré vznikli a ju sprevádzali, slovenskú bluegrassovú scénu dokonale rozdelila keď začala uprednostňovať iba určitú skupinu muzikantov a kapiel okolo svojho stredu a prestala tak byť zástupcom všetkých kapiel a vôbec všetkého bluegrassu na celom Slovensku napriek tomu, že sa tak stále tvárila a čo si pri vzniku dala za ciel, vďaka ktorému sa na jej budovaní podieľali aj niektoré osobnosti slovenskej bluegrassovej .scény ktorých meno dávalo záruku. Či to bola neskúsenosť ľudí ktorý ju viedli, či svoj podiel na tom mal aj istý nezáujem sa výraznejšie angažovať zo strany širšieho a celoslovenského spektra, prehnané ambície niektorých jej zakladateľov, alebo jednoducho nezvládnutie náhleho vzostupu dôležitosti a vlastne aj moci s tým spojenej, je dnes už celkom jedno. Asociácia skončila jej samozrejmým a nevyhnutným rozpadom. Žiaľ škody ktoré po nej ostali a hlavne vzájomná nedôvera ktorá sa následne zakorenila u dosť výraznej časti slovenskej aktívnej scény sa dá cítiť  vo veľkej miere až do dnes a bude asi trvať ešte hodne dlho než sa vôbec prekoná.
        Slovenský bluegrass má ešte jednu zvláštnosť. V podstate sa z neho skoro celkom hlavne na západe Slovenska vytratila slovenčina. Vo svojich začiatkoch sa spievalo vlastne iba po slovensky, inak sa vlastne ani nedalo a bolo to aj prirodzenejšie. No  postupne začali kapely spievať stále viac a viac aj v angličtine. Svojim spôsobom si to vynútila aj doba po páde socializmu keď sa objavila možností hrať aj v zahraničí, a kde so slovenčinou nik dieru do sveta nespraví. Aspoň si to kapely myslely a myslia, a tak sa snažia byť európske. Ja viem, že rytmický zákon slovenčiny, akcent prevažne na prvú slabiku a na druhej strane prevažne dlhé slabiky hlavne na koncovkách v bluegrasse je skoro  neprekonateľný problém a že nieje tak jednoduché  napísať pekný slovenský text čo naviac aj korešponduje s hudbou. Sám som dlho texty písal takže viem o čom je reč. Ale asi práve preto si myslím, že je možné v bluegrasse spraviť aj slovenský text a čoho dôkazom sú aj niektoré naozaj dobré texty niekoľkých skupín spievajúcich aj dnes po slovensky. Sám som bol pomerne hodne dlhé obdobie zástancom striktnej angličtiny v bluegrasse, ale dnes si myslím, že svojim spôsobom to je chyba a je to na škodu, pretože hudba je síce pekná vec a vypovedá mnohé, keď je ale podporená dobrým textom čo korešponduje s hudbou, vypovedá nejaký príbeh, alebo emóciu a ktorému každý, a hlavne aj spevák dokonale rozumie je to niečo celkom iné.  Robia to aj mnohé európske kapely a mnohé české hlavne špičkové kapely.  Myslím si že spievať anglicky určite neznamená byť svetový, ale aj že radšej dobre anglicky ako špatne slovensky.
        A čo malo na vývoj bluegrassu najväčší vplyv ?  No asi už spomenutý vznik dubnického Kroku ktorý bluegrassu na Slovensku otvoril dvere. Zrejme aj niekoľko festivalov ako už neexistujúci bratislavský Country festival, staré ešte nekomerčné ročníky Dobro Festu v Trnave a určite aj bluegrassový festival v Hornej Porube kde sa kapely z celého Slovenska môžu stretnúť a konfrontovať medzi sebou i s kapelami zo zahraničia. Za posledné roky zrejme aj stretnutia muzikantov na Kosodrevine v Nízkych Tatrách.. A určite aj niektoré kapely, ako bol Fragment či BG Album. Rozhodne si dovolím tvrdiť, že enormný vplyv malo niekoľko ročníkov košickej bluegrassovej dielne ktorú organizoval často na vlastné náklady košický mandolínista od skupiny Druhé Tváre Robin Németh. a vďaka ktorým sa nielen výrazne zlepšila úroveň muzikantov, ale aj vďaka ktorým sa objavilo veľa skvelých aj nových muzikantov.  A s ním samozrejme niekoľko ďalších osobností ktoré k bluegrassu na Slovensku neodmysliteľne patria a bluegrass ovplyvnili buď ako skvelý hudobníci, alebo aj ako organizátori, misionári či vôbec ľudia čo sa pre neho stále snažili niečo robiť. Osobnosti ako dobristi Henrich Novák či Peter Szabados, banjisti Slavo "Sani" Grek, Svaťo Kotas, Jano Bratinka a Braňo Blahovec, mandolinisti Ivan Polák,  Dušan Bachratý, Robin Németh, Rudo Jurkech, gitaristi ako Emil Formánek,  Mišo Vavro, Martin Jurík, František Machotka, a Jaro Nečesaný, alebo basisti Tomáš Merganc, či Peter Oberlander a mnoho ďalších a ďalších čo stáli pri začiatkoch a často nenápadne v pozadí. Ale tak či tak iba možno piati či šiesti z nich si môžu hrdo povedať, že aj vďaka nim sa bluegrass na Slovensku vôbec hrá a hrá tak ako sa hrá pretože mu nielen zasvätili život, ale aj sa mu vždy snažili pomáhať bez akéhokoľvek očakávania slávy alebo vedľajšieho cieľa sebarealizácie. Dúfajme, že aj za 20 rokov si bude bluegrassová scéna pamätať kto títo ľudia čo stáli pri začiatkoch boli a čas ukáže, či k týmto menám pribudnú aj ďalšie.