5-strunnové banjo,
jeho história a konštrukcia.


1. Banjo a jeho história

2. Aké banjo
3. Na čo pri kúpe dbať
4. Doplnky k banju
5. Výrobcovia, servis a predajcovia
6. Niektoré banja a príbuzné nástroje

Historické začiatky banja sa v podstate dajú sledovať už v starom Egypte, kde existoval hudobný nástroj s tromi strunami a pergamenovou blanou, pretiahnutou cez drevený korpus. Skutočného predchodcu banja však priniesli so sebou v 16. storočí černošskí otroci. Volal sa Hallom, mal 5 strún a bol potiahnutý zvieracou kožou. Slovo banjo sa však objavuje po prvýkrát až v roku 1774. Spočiatku to bol nástroj výsadne černošský, na ktorom sa hrávalo bez prstencov prstami, pričom sa udieralo o blanu - niečo na spôsob Freilingu. Doprevádzal sa ním spev, spolu hlavne s tamburínou v černošských slumoch. Banjo menilo svoju tvár a časom, príchodom jazzu a blues, stratilo jednu strunu. Zrejme by 5-str. banjo upadlo do zabudnutia, no v roku 1840 Joel Walker Sweeney



vrátil banju znova 5. strunu a zároveň tým aj dokázal, že banjo už nebolo výsadou černochov, a že sa stále častejšie objavuje v hudbe belochov, hlavne horalov a novousadlíkov. Na prelome nášho storočia sa banjo objavuje aj v klasickej hudbe. Hralo sa na ňom 4 prstami bez prstencov, predovšetkým klasická a kabaretná hudba v rôznych kluboch a baroch. Je to obdobie kedy sa 5-strunové banjo dostáva viac do povedomia spolu so 4-strunovým aj do mestských oblastí. Technika tejto hry je dodnes považovaná za jednu z najťažších a v mnohom sa podobá melodickému štýlu hry.  
   Bluegrassové banjo sa objavuje o niečo neskôr. Spolu s už spomenutými novousadlíkmi a malofarmármi, ktorých volali Hillbillies, vzniká aj ich hudba a 2-prstová technika na 5-strunové banjo, hraná v rôznych štýloch rovnako ako v rôznych ladeniach banja. Hlavne však technikou dodnes zachovanou a známou pod názvom Frailing, alebo aj Clawhammer. Okrem 2-prstovej techniky sa však hrávalo už aj 3-prstovou, no nie celkom takou akú poznáme dnes. Až Earl Scruggs ktorý bol jeden z tých čo túto techniku rozvinuli, zdokonalili a vďaka svojmu pôsobeniu u Billa Monroea, ale hlavne spolu s Laster Flattom a Foggy Mountain Boys, aj spopularizoval. Pričom je vlastne iba náhoda, že sa dnes hrá Scruggsovou a nie Renovou technikou. Iba náhoda dopomohla k tomu, že u Billa Monroa začal hrať E. Scruggs a nie Don Reno ktorý tam mal hrať pôvodne, ale musel odísť na vojenskú službu. E.Scruggs sám pritom hrával najskôr dvoma prstami, až raz podvedome pridal tretí. Jeho technika rolov a rozložených akordov dala základ, typický sound a punc bluegrassu. A možno práve vďaka tomu sa 5-str. banjo stalo tak populárnym nástrojom a neupadlo do zabudnutia ako mnoho iných nástrojov v minulosti.
    Za túto dobu prešlo banjo aj technicky značným vývojom. Od pôvodného jednoduchého nástroja so zvieracou kožou po dnešné zložité. Hlavne požiadavky na zvuk a hlasitosť boli dôvodom úprav a zmien v nástroji. Od jednoduchého tone-ringu cez komplikované tone-ringy ležiace na spružinkách po dnešné masívne a zo špeciálnych zliatin odlievané a všelijako tvarované. Rovnako aj blana je dnes už z plastickej hmoty a tým odolnejšia a trvanlivejšia. Prelaďovače, mechaniky, snímače a mnohé iné detaily vrátane strún dopĺňajú celkový výsledok. Každá firma má svoje špeciality a tajnosti, ktoré dovoľujú vybrať  si a zvoliť banjo presne podľa vkusu a nárokov.
    No nielen nástroj menil svoju tvár, aj spôsob hry a ladenie sa rokmi menilo. Okrem trojprstovej Scruggsovej techniky, techniky, ktorej základ spočíva v hre troma prstami (palec, ukazovák, prostredník) rozložených akordov do takzvaných rolov (sled najčastejšie 8 tónov nasledujúcich za sebou) sa používala a používa technika Single-String, ktorej princíp je podobný spôsobu hry na gitare. Hlavne banjisti Don Reno a Eddie Adcock sa zaslúžili o jej spopularizovanie spolu s Bela Fleckom, ktorý ju dotiahol k dokonalosti.
    Ďalšou technikou, ktorá má svoje korene v klasickom banji, a ktorá sa vyvinula až v súčasnosti, je takzvaný Melodik-Style, či veľmi podobný a občas zameňovaný Chromatik-Style. Oba sú založené na stupniciach a melodických linkách pričom ako už samotný názov Chromatik vraví, že sa jedná o chromaticky hrané tóny na rozdiel od melodických tónov v Melodik-Style. Podobne ako v Single-Stringu sú aj tu všetky tóny melodické a podstatné na rozdiel od Scruggsovej techniky, kde sú melodické iba niektoré a doplnené o ďalšie nemelodické.
    Najznámejšími protagonistami týchto techník sú Billy Keith, Alan Munde a Tony Trischka spolu so svojim žiakom Bela Fleckom. No aj mnoho iných ďalších techník ako napríklad Ragtime-Banjo, tiež v mnohom podobné klasickému banju, jazz banjo a mnohé ďalšie sú používané mnohými banjistami často ako najlepšie znejúce vzájomné kombinácie štýlov. Tu nemožno nespomenúť mená Benn Eldridge, John Hartford, Sonny Osborne či človeka, ktorý do Scruggsovej techniky priniesol mnoho nového a vlastne otvoril dvere experimentátorom, J.D.Crowe a jeho brilantnú neopakovateľnú hru.
    Každý z týchto banjistov má svoj rukopis a je ľahko identifikovateľný na nahrávkach. Krásne triolky a perfektná kombinácia melodického štýlu so Scruggsovou technikou charakterizujú Benna Eldridga od Seldom Scene, ostrý zvuk plný triol, single-stringu a zvláštnej techniky kombinovanej s gitarovou Addieho Adcoka, dravosť a razantnosť sklzov v kombinácii až prekvapivou ľahkosťou Tonyho Trischku, mimoriadne razantné odťahy a prírazy J.D.Crowa spolu s jeho obľubou hry vyhrávok na hrubej strune D, či až strojová presnosť hry Belu Flecka a mnohých iných.


Na záver ešte niekoľko obrázkov na tému banjo a jeho história.




(c) J.Bratinka 1992 - 2008