Historické začiatky banja sa v podstate dajú sledovať už v starom Egypte, kde existoval hudobný nástroj s tromi strunami a pergamenovou blanou, pretiahnutou cez drevený korpus. Skutočného predchodcu banja však priniesli so sebou v 16. storočí černošskí otroci. Volal sa Hallom, mal 5 strún a bol potiahnutý zvieracou kožou. Slovo banjo sa však objavuje po prvýkrát až v roku 1774. Spočiatku to bol nástroj výsadne černošský, na ktorom sa hrávalo bez prstencov prstami, pričom sa udieralo o blanu - niečo na spôsob Freilingu. Doprevádzal sa ním spev, spolu hlavne s tamburínou v černošských slumoch. Banjo menilo svoju tvár a časom, príchodom jazzu a blues, stratilo jednu strunu. Zrejme by 5-str. banjo upadlo do zabudnutia, no v roku 1840 Joel Walker Sweeney vrátil banju znova 5. strunu a zároveň tým aj dokázal, že banjo už nebolo výsadou černochov, a že sa stále častejšie objavuje v hudbe belochov, hlavne horalov a novousadlíkov. Na prelome nášho storočia sa banjo objavuje aj v klasickej hudbe. Hralo sa na ňom 4 prstami bez prstencov, predovšetkým klasická a kabaretná hudba v rôznych kluboch a baroch. Je to obdobie kedy sa 5-strunové banjo dostáva viac do povedomia spolu so 4-strunovým aj do mestských oblastí. Technika tejto hry je dodnes považovaná za jednu z najťažších a v mnohom sa podobá melodickému štýlu hry.  

Bluegrassové banjo sa objavuje o niečo neskôr. Spolu s už spomenutými novousadlíkmi a malofarmármi, ktorých volali Hillbillies, vzniká aj ich hudba a 2-prstová technika na 5-strunové banjo, hraná v rôznych štýloch rovnako ako v rôznych ladeniach banja. Hlavne však technikou dodnes zachovanou a známou pod názvom Frailing, alebo aj Clawhammer. Okrem 2-prstovej techniky sa však hrávalo už aj 3-prstovou, no nie celkom takou akú poznáme dnes. Až Earl Scruggs ktorý bol jeden z tých čo túto techniku rozvinuli, zdokonalili a vďaka svojmu pôsobeniu u Billa Monroea, ale hlavne spolu s Laster Flattom a Foggy Mountain Boys, aj spopularizoval. Pričom je vlastne iba náhoda, že sa dnes hrá Scruggsovou a nie Renovou technikou. Iba náhoda dopomohla k tomu, že u Billa Monroa začal hrať E. Scruggs a nie Don Reno ktorý tam mal hrať pôvodne, ale musel odísť na vojenskú službu. E.Scruggs sám pritom hrával najskôr dvoma prstami, až raz podvedome pridal tretí. Jeho technika rolov a rozložených akordov dala základ, typický sound a punc bluegrassu. A možno práve vďaka tomu sa 5-str. banjo stalo tak populárnym nástrojom a neupadlo do zabudnutia ako mnoho iných nástrojov v minulosti.             Za túto dobu prešlo banjo aj technicky značným vývojom. Od pôvodného jednoduchého nástroja so zvieracou kožou po dnešné zložité. Hlavne požiadavky na zvuk a hlasitosť boli dôvodom úprav a zmien v nástroji. Od jednoduchého tone-ringu cez komplikované tone-ringy ležiace na spružinkách po dnešné masívne a zo špeciálnych zliatin odlievané a všelijako tvarované. Rovnako aj blana je dnes už z plastickej hmoty a tým odolnejšia a trvanlivejšia. Prelaďovače, mechaniky, snímače a mnohé iné detaily vrátane strún dopĺňajú celkový výsledok. Každá firma má svoje špeciality a tajnosti, ktoré dovoľujú vybrať  si a zvoliť banjo presne podľa vkusu a nárokov.             No nielen nástroj menil svoju tvár, aj spôsob hry a ladenie sa rokmi menilo. Okrem trojprstovej Scruggsovej techniky, techniky, ktorej základ spočíva v hre troma prstami (palec, ukazovák, prostredník) rozložených akordov do takzvaných rolov (sled najčastejšie 8 tónov nasledujúcich za sebou) sa používala a používa technika Single-String, ktorej princíp je podobný spôsobu hry na gitare. Hlavne banjisti Don Reno a Eddie Adcock sa zaslúžili o jej spopularizovanie spolu s Bela Fleckom, ktorý ju dotiahol k dokonalosti.

Ďalšou technikou, ktorá má svoje korene v klasickom banji, a ktorá sa vyvinula až v súčasnosti, je takzvaný Melodik-Style, či veľmi podobný a občas zameňovaný Chromatik-Style. Oba sú založené na stupniciach a melodických linkách pričom ako už samotný názov Chromatik vraví, že sa jedná o chromaticky hrané tóny na rozdiel od melodických tónov v Melodik-Style. Podobne ako v Single-Stringu sú aj tu všetky tóny melodické a podstatné na rozdiel od Scruggsovej techniky, kde sú melodické iba niektoré a doplnené o ďalšie nemelodické.             Najznámejšími protagonistami týchto techník sú Billy Keith, Alan Munde a Tony Trischka spolu so svojim žiakom Bela Fleckom. No aj mnoho iných ďalších techník ako napríklad Ragtime-Banjo, tiež v mnohom podobné klasickému banju, jazz banjo a mnohé ďalšie sú používané mnohými banjistami často ako najlepšie znejúce vzájomné kombinácie štýlov. Tu nemožno nespomenúť mená Benn Eldridge, John Hartford, Sonny Osborne či človeka, ktorý do Scruggsovej techniky priniesol mnoho nového a vlastne otvoril dvere experimentátorom, J.D.Crowe a jeho brilantnú neopakovateľnú hru.             Každý z týchto banjistov má svoj rukopis a je ľahko identifikovateľný na nahrávkach. Krásne triolky a perfektná kombinácia melodického štýlu so Scruggsovou technikou charakterizujú Benna Eldridga od Seldom Scene, ostrý zvuk plný triol, single-stringu a zvláštnej techniky kombinovanej s gitarovou Addieho Adcoka, dravosť a razantnosť sklzov v kombinácii až prekvapivou ľahkosťou Tonyho Trischku, mimoriadne razantné odťahy a prírazy J.D.Crowa spolu s jeho obľubou hry vyhrávok na hrubej strune D, či až strojová presnosť hry Belu Flecka a mnohých iných.

Prstence. Je to často aj vecou vkusu . Osobne používam tvrdené palcové plastové Golden Gate alebo Gewa a kovové nikel-strieborné National na ostatné prsty. Vyhovujú mi nezničiteľnosťou, tvarom ale hlavne zvukom. Tie kovové sú bez najmenšej známky opotrebenia viac ako 10 rokov staré. Sú z nikel-striebornej zliatiny a preto obvykle aj o niečo drahšie. Palcový Golden Gate dáva plnší a zároveň mäkší okrúhlejší zvuk ako dosť plocho znejúci mäkší Dunlop. Dunlop sa hodí skôr na mäkšie struny 9, prípadne 9.5.
Kovové National majú výrazne konkrétnejší a jasnejší cinkavejší zvuk ako Dunlop. Mne kovové Dunlop pripadajú zvukom tupé a naviac sa obvykle aj skôr opotrebujú a vytvorí sa v nich drážka. Ale niekomu môžu vyhovovať. Problém je ale v tom, že k nám sa do bežných obchodov dováža iba jeden základný typ pričom aj Dunlop ma celú škálu rôznych materiálov, hrúbok a tvarov. Tak či tak sa ale Dunlop hrou či teplom rozťahujú a potom pretáčajú. Takže ich počas hrania musíte striedať. Naviac aj tvarom majú  hlavne palcové iné uhlovanie a tak okraj práve tak nešťastne riešený, že často tlačí na koreň nechta na palci. Ale ako som povedal je to aj vecou zvyku.
Zvuk u kovových závisí rozhodne od materiálu kde sa používa mosadz, oceľ, striebro, nikel, alebo aj zlato a aj od tvaru. Celkom iný zvuk dostanete so zaoblenými a iný s prstienkami s hrotom. Iný zvuk budete mať ak ich necháte rovné a budú vám odstávať a iný ak budú kopírovať bruško prsta. To však tiež zavisí hlavne od spôsobu úderu a držania ruky. A to samé platí aj pre plastový palcový. Je to vždy vec skúšania a nakoniec vkusu.
Nikdy nepoužívajte gitarové, alebo dobrové plastové palcové, ktoré sú väčšie a  pokiaľ sa neupravia, hrá sa s nimi o hodne horšie. Tak isto nedoporučujem kovový palcový ktorý aj keď dáva svojský a dosť ostrý zvuk, ničí struny.
Plastové na prsty tiež nie sú vhodné, lebo banjo nikdy poriadne nerozozvučia. Prstence majú aj keď sa to možno nezdá enormný podiel na zvuku. Ak máte možnosť vyskúšať si viac druhov sami zistíte rozdiel nielen čo do materiálov, ale aj hrúbky a tvaru.

Metronóm. Pre presné hranie a správny rytmus je metronóm nevyhnutnosťou.  Bez neho sa určite nezaobídete. Vhodný je ako mechanický tak aj digitálny. Ideálne je ak sa vám zmestí do futrálu.  Dobré sú napríklad Boss.  Ak máte doma počítač tak vám stačí midi editor, alebo editor tabulatúr napríklad GuitarPro kde cvičíte priamo s nasamplovanou midi skladbou, alebo si v nejakej prázdnej skladbe nastavíte 99 taktov s 99 opakovaniami a ako nástroj si zvolíte Low Wood Block. Potom stačí iba meniť tempo.

Učebnice.  Snažte sa zadovážiť si iba originál. Jednak tak neporušujete autorské práva a vyhnete sa možným problémom a hlavne iba tam máte záruku, že bude všetko tak ako má byť. Začnite s jednoduchou Scruggsovou technikou. A to zdôrazňujem s "!!!!!!!!!!!!!". V žiadnom prípade nezačínajte od konca napríklad s melodikou, single stringom či inou technikou. Na tú zabudnite pokiaľ dokonale nepochopíte a nezvládnete Scruggsovu trojprstú techniku a jej vedenie melodickej linky a doprovodov. Preskočili by ste prirodzený a nutný vývoj a časom skončili v slepej uličke z ktorej niet návratu. Hru na banjo totiž nestačí sa iba naučiť, ale ju treba aj pochopiť a hlavne pochopiť banjo ako nastroj v bluegrasse a bluegrass ako taký. Až keď ju dokonale zvládnete môžete sa začať venovať inej technike ktorá skoro vždy z nej vychádza.
Ktorou školou konkrétne začať je už zložitejšie poradiť. Je ich veľmi veľa a v každej je niečo dobré, a často aj niečo iné čo povedzme v ďalšej nieje a hodí sa.  Treba si ale uvedomiť, že to musí byť škola vychádzajúca zo scruggsovej techniky a v jeho duchu. Je totiž napríklad mnoho škôl, čo povedzme vychádzajú aj z jeho techniky, ale nie sú vhodné pre začiatočníka pretože ich autor ako každý banjista si v nich scruggsovu techniku upravil k obrazu svojemu a pridal svoje cítenie. Teda už to nije Scruggs aj keď to je zdanlivo v jeho duchu. A niektoré sú príliš povrchné, či príliš neprehladné a písané ťažkou formou.
Mne sa najlepšia preto na pochopenie zdá  škola od E. Scruggsa, prípadne ako doplnok prvá učebnica od P.Wernicka aj keď u neho sú už niektoré obraty ako som vravel trocha "Wernickovske". Má v nej ale napríklad vysvetlené vedenie melodickej linky čo v Scruggsovej zas nie je.
No a samozrejme by som mal spomenúť aj svoju kde som tiež vychádzal a písal ju v duchu E.Scruggsa, jeho techniky a formy a snažil sa aby tam bolo všetko čo treba a aj to čo povedzme v Scruggsovej nieje či podľa mňna nieje dostatočne obsiahlé. Je ale čisto na vás ako sa rozhodnete.
Pre clawhammer potom asi školu od David Holta a pre classic banjo asi učebnica od Franka Bradburyho.