Táto skladba ma nudí. Je to odrhovačka.

        Je to veta ktorú som už neraz počul aj v kapelách v ktorých som hrával. A priznám sa nechápem ju a ani ju chápať nechcem. Áno aj mňa nebavia rovnako všetky skladby, ktoré hrávam s kapelou s ktorou práve hrám. Aj ja nacvičím niektoré skladby ktoré chce kapela hrávať a pri tom by som radšej hral niečo iné a z môjho pohľadu zaujímavejšie. Je to normálne pretože nie som klon ostatných členov kapely. Mám svoj vlastný názor a vkus ktorý sa nemusí vždy stopercentne stotožňovať s názorom a vkusom ostatných členov kapely v ktorej práve hrám. Niektoré skladby hrám už roky rokúce a vždy si ich rád zahrám a niektoré mi proste nesedia a nedokážem sa s nimi z nejakého dôvodu stotožniť. Ale jednoducho mi nedá či už na skúške, alebo na javisku pri ich hraní do nich nedať, alebo sa aspoň nepokúsiť dať svoje maximum, ako pri akejkoľvek inej skladbe.  Nikdy som to nehovoril a nechápem ak niekto pred koncertom pri výbere skladieb ktoré sa budú hrať sa pri niektorej skladbe pozastaví s názorom, že túto skladbu nehrajme lebo ho nudí.  Dovolím si pri všetkej skromnosti tvrdiť, že kvôli mne sa ešte nikdy nemusel meniť program žiadneho koncertu a žiadna skladba vypustiť. Áno stáva sa, že niektorá skladba proste nesadne celej kapele, že momentálna psychická nálada kapely, nieje pre niektorú skladbu vhodná, prípadne niektorá skladba sa na konkrétny koncert proste nehodí. Ale to je čosi iné ako vypustiť skladbu z repertoáru pretože niekoho z kapely nudí. A nieje na mieste ani argument, že už ju hrá roky. Je to jeho osobný problém, ktorý ako vravím, kolektív nezaujíma.  A naozaj tento prístup nechápem. 
        Beriem, že muzikant sa vyvíja. Jeho názor a pohľad na hudbu sa mení a menia sa aj jeho technické schopnosti. Je teda logické, že jednoduchá skladba ktorú sa naučil v začiatkoch z nejakej učebnice ho po desiatich rokoch stáleho prehrávania si už proste nebaví. Ale pozor. Ona ho nebaví v tom učebnicovom prevedení v ktorom sa ju pred tými desiatimi rokmi naučil pretože nič mu nebráni si ju prepracovať na jeho súčasnú úroveň techniky i myslenia. Takže v zásade ani nieje dôvod aby ho nebavila. Je to samozrejme v čisto teoretickej podobe, lebo svoju rolu tu hrá viacej vecí, ale hádam mi rozumiete čo chcem povedať. Sú totiž skladby ktoré hrám naozaj už aj viac ako dvadsať rokov a stále ma bavia rovnako ako keď som ich nacvičoval. A aj skladbu ktorú povedzme hrám z nejakého dôvodu nerád lebo mi proste nesedí, dokážem zahrať s chuťou a nasadením, alebo do nej dať aspoň maximum ktoré som v tom okamžiku schopný v najhoršom sa aspoň tak tváriť.
        V čom je pointa ? Napríklad v zodpovednosti. Som členom kolektívu, ktorý má nejaké spoločné záujmy a tým sa aj ja chtiac nechtiac musím podriadiť. Jedným zo spoločných záujmov je napríklad hranie niektorej skladby a keďže som súčasťou  tohoto kolektívu, so mnou tento kolektív vstáva a padá podľa môjho prístupu a spoluúčasti. Ak si teda neodvediem poctivo a svedomito svoju prácu ktorou môže byť aj zahranie skladby ku ktorej povedzme nemám až tak vrúcny vzťah, utrpí s tým celok ktorý mi dôveruje. Totižto profesionálny hudobník nieje ten čo sa hudbou živí, ale ten čo má profesionálny prístup k práci. A to je rozdiel. Preto ak som členom nejakej kapely ide môj osobný záujem bokom a maximálne sa prispôsobujem potrebám kapely. Ak to nedokážem je lepšie tú kapelu čo najskôr opustiť. Inak budem trpieť ja lebo budem hrať niečo čo ma nudí, a aj kapela, lebo bude vidieť a cítiť,  že sa pri hre tvárim znudene a skôr či neskôr to prejde aj na ostatných. A nakoniec ani divák nieje blbec a okamžite to spozná.
        Za ďalšie ak cítim, že ma nejaká skladba z nejakého dôvodu prestáva baviť, že s ňou strácam kontakt, snažím sa zistiť prečo tomu tak je a túto príčinu odstrániť. Väčšinou sa v nej snažím hľadať niečo nové čo ma pre ňu zas nadchne. Môže to byť kľudne niekoľko krátkych aranžérsky zaujímavých taktov, ktoré som si povedzme doteraz ani nevšimol, môže to byť nejaký môj nový, alebo zmenený part ktorý ju oživí. Môže to byť tak jednoduchá vec ako nejaký pohyb, kontakt pohľadom s niekým z kapely na základe nejakého taktu či dokonca jediného tónu, alebo slova v texte. Niekedy dokonca zahranie čo i len jedného tónu na mieste kde nikdy pred tým nezaznel a má z nejakého dôvodu svoje opodstatnenie môže oživiť pre mňa celú skladbu.
A pokiaľ s kapelou neuvažujete nejaké obdobie skladbu proste nehrať, čo svojím spôsobom je tiež riešenie tak sa do skladby treba snažiť proste vniesť vždy niečo čo zruší vznikajúci stereotyp napríklad pri častom hraní.  Lebo ak sa zamyslíte prečo sa skladba stáva stereotypom a stane nudnou, tak zistíte, že obvykle preto, že je pre vás nezáživná, lebo vás ničím nedokáže prekvapiť, nenúti produkovať adrenalín. A tak trebarz iba maličkosť ako zmena aranžu, napríklad výmena sólových partov, rozdelenie partu medzi dva nástroje,  nejaké nové unisono či harmónia, teda napríklad čokoľvek čo núti znova spozornieť a sústrediť sa, už tomu stereotypu môže zabrániť.  Základom je ale vždy pozitívny pohľad. Nie konštatovať, že ma niečo nebaví, ale hľadať to čo ma na tom baví a to je často veľmi blízko pretože to je skoro vždy samotná muzika ktorú robím asi preto, že ma baví. Alebo že by ma nudila muzika ktorú hrám celkovo ?
        Je tu ale jeden zaujímavý paradox ktorý to vlastne možno ešte lepšie vyvráti aké absurdum je nudenie nejakej skladby. Skúste sa zamyslieť nad tým kedy je skladba vhodná k verejnej produkcii. Mnoho kapiel totiž nacvičí novú skladbu a hrr s ňou na javisko pokiaľ je ešte teplá. Ale chyba lávky. Taká skladba síce každého baví, lebo je to „nová neokukaná hračka“, ale to ešte zďaleka neznamená, že je pripravená, a že v nej má každý absolútnu istotu. A práve preto môže mať síce kapela z jej produkcie dobrý pocit, ale pri hre hlavne u mladších nie až tak ostrieľaných kapiel sa môže objaviť tá ešte nie celkom zvládnutá istota a nadhľad, alebo ako sa vraví odstup nad vecou ktorý je základom uvolnenia sa na javisku. Kapela sa potom  čuduje, že prečo sa nedostavila očakávaná reakcia divákov na podľa nich perfektnú a perfektne zahranú skladbu. Jednoducho preto, že ona až tak perfektná asi nebola alebo nevyznela aj vďaka istému vnútornému a podvedomému napätiu počas jej hrania ktorú si muzikant často ani neuvedomuje.
        Prečo to hovorím ? Preto, lebo skladba je hraná uvolnene a s nadhľadom často až vtedy keď je takzvane „ožutá“, alebo obohraná. Keď v nej viac menej už nič neprekvapí. Takže čo teraz ? Na jednej strane je konečne zrelá na javisko a na druhej strane ju kapela prestane hrať lebo ju začína nudiť ? Samozrejme nie. Práve naopak. Ak ju totiž začne nudiť tak sa niekde stala chyba v prístupe k muzike.  Totiž práve v tomto stave sa dokorán otvárajú dvere a prichádza priestor na to pravé muzikantské, to čo je vlastne korením v muzike a tvorí samotnú muziku.  Na pohrávanie sa s tým čo robím,  na maximálne vychutnanie si toho čo hrám, alebo ako bluegrassaci občas vravia totálne vyblbnutie sa práve preto, že už ma netrápi a nezväzuje tréma, neistota a som pri hre totálne uvolnený. Nemusím sa už až tak kŕčovito sústrediť na to čo nasleduje po prvej slohe, aby som správne nastúpil, či zvládnem ten náročný break v mojom sóle, nemám strach z toho čo ak vypadnem či dostanem okno, či sa znova dokážem chytiť tak aby to nik nezbadal, či sa pomýlim, či zaspievam čisto vokál, udržím rytmus a podobne. Skúsený muzikanti sa práve v tomto stave keď je všetko už s nadhľadom snažia "hrať" s tým čo hrajú a maximálne si vychutnávať to čo hrajú. To je ten takzvaný "odvaz".  A s ním skladba nemá ani najmenšiu šancu ba ani častým hraním stať sa nudnou, lebo je v nej stále niečo nové zaujímavé. Ale pozor stále vravím o tom takzvanom nudení skladieb čo hrám s kapelou a nie čo si hrám len tak pre seba. Tie prichádzajú, odchádzajú, časom sa vracajú, niektoré sa zabudnú a je to bežný kolobeh nad ktorým vôbec neorzmýšľam, lebo je nejak prirodzený, normálny a aj keď podobný tomu kapelnému podľa mňa predsa trocha iná kapitola.
       Preto beriem, že na to treba isté muzikantské a hlavne nástrojovo technické vyzretie, a že to mladá kapela má omnoho ťažšie ako na javisku ostrieľaná zostava. Ale išlo mi hlavne o to pokúsiť sa vysvetliť prečo považujem za absurdnú hlúposť ak niekto, alebo aj celá kapela povie, že ju nejaká skladba nudí a preto ju nebude hrať.  Ide tu totiž ešte o jednu vec s tým spojenú. O takzvanú „odrhovačku“. Čo je to vlastne odrhovačka ? Zamyslel sa už niekto z vás nad tým ? Je Foggy Mountain Breakdown odrhovačka ? Je odrhovačka Take My Home Country Roads, Duelin Banjos, Devil's Dreram, Fox on The Run, Will The Circle,.... ? A ak áno prečo ?  A ak sú to odrhovačky, prečo ich stále hrajú mnohé európske a hlavne zámorské kapely. Napríklad Fox On The Run je v očiach mnohého tunajšieho muzikanta odrhovačka a stretol som sa už počudovaním nad kapelou ktorá to práve hrala na javisku. Ibaže paradoxne ju nahral nie tak dávno Tony Trischka na svoje predposledné CD. Ako je to možné ? Žeby sa do USA ešte od nás nedonieslo, že je to odrhovačka  ? Nieje to náhodou preto, že pre skutočného muzikanta je to proste skladba ako každá iná. Pre jedného zaujímavejšia pre iného menej, ale stále skladba z hudobného smeru ktorý ma baví.
        Osobne aj keď mnohý asi nebudú súhlasiť si odrhovačky vyrábame my, tu sami tou našou malosťou.  Foggy Mountain Breakdown je tiež často považovaná za takú odrhovačku a iba máloktorý tunajší banjista ho je ochotný hrať. Ale paradoxne si dovolím tvrdiť, že asi ani jeden z nich ho nevie zahrať poriadne.  A vychádzam aj z niektorých reakcii s ktorými som sa už tiež stretol, že keď ho niekto začal hrať, ostatný „majstri“ banjisti odložili nástroje a čakali až ten „nečas“ vonku utíchne.  Vždy keď ho niekde počujem hrať tak to veľmi rýchlo sklzne do všelijakých masírovaní hmatníka bez hlavy a päty, alebo pridávaní nezmyselných akordov miesto E-mol z čoho má zopár muzikantov desnú srandu, ale hlavne čím sa celá skladba totálne degraduje a z kultovej skladby sa stáva nezmysel.
        Prečo sú muzikanti z Nemecka, Holandsdska, Francúzka a samozrejme i z USA ochotný si túto skladbu kedykoľvek zahrať ? Hrajú ju s chuťou ako bežnú skladbu rovnú ktorejkoľvek inej ak nie postavenú ako kultovú skladbu ktorou vlastne aj je.  Iba pre našinca to už nieje dosť „náročná“, alebo „pokroková“ skladba. A to platí v podstate pre všetky tie takzvané odrhovačky, ktoré nás nebavia.  Môžete so mnou polemizovať, ale osobne si myslím, že odrhovačka nejestvuje. Rovnako ako nejestvuje skladba ktorá ma nebaví. To všetko si iba my tu z nejakého dôvodu vždy iba vykonštruujeme. Obvykle preto, že tej skladbe o ktorej je reč vlastne nerozumieme.


Ján Bratinka (c) 2008