Ján Bratinka - bluegrass a banjo

Tu by som vám chcel v skratke predstaviť niektoré základné a najrozšírenejšie techniky hrania na tento skvelý nástroj. Myslím si, že každý muzikant hrajúci na nejaký nástroj by mal nielen poznať jeho históriu, ale aj rôzne techniky a spôsoby hrania naň, ktoré často spolu súvisia lebo sa vzájomne jeden z druhého vyvinuli či ovplyvnili. Aj v tomto prípade to nieje inak pretože aj u banja sa všetky štýli navzájom do značnej miery vždy ovplyvňovali a vzájomne spolu súvisia. Som presvedčený, že po prečítaní si nasledovných riadkov zistíte ako bohaté je banjo nielen na jeho konštrukčné variácie, ale aj spôsoby hrania a možnosti.
V tejto časti spomeniem základné techniky ako clawhammer, dvoj-prstú techniku, troj-prstú techniku, štvor-prstú techniku, melodic style, single string a classic banjo. O fiddle tune, ragtime banjo, jazz banjo, swing banjo, country banjo a pod. čo sú skôr hudobné smery, ale majú tiež svoje charakteristiky v spôsobe hrania potom nabudúce v pokračovaní.

1. Clawhammer
Patrí medzi staré, možno najstaršie spôsoby hrania na banjo ktorý má svoje korene v horlaskej hudbe kde bol ideálny ako doprovod k spevu. Rovnako vlastne všetky staré spôsoby hrania slúžili hlavne na doprevádzanie spevu. Clawhammer sa zachoval do dnes a je stále viac a viac populárny a nejeden banjista hrajúci scruggsovou trojprstou technikou ovláda aj clawhammer.
Clawhammer je ale úplne niečo iné ako štandartná bluegrassová troj prstá technika. Tón sa totiž netvorí vankúšikmi prstov (s náprstkami) ale celkom inak, opačnou stranou pravej ruky kde ťažisko tvorby tónu je na hornej ploche končekov nechta prostredníka, prípadne i ukazováka. Typický pre clawehammer je naviac úder palca o tenkú g strunu, ktorý tvorí občas akísi "akordický" doprovod celej hry. Pravá ruka ma pritom polo uzavretý tvar ako keby ste v nej držali kreditnú kartu a pri tom vystrčili palec smerom k hmatníku.

Základný rytmus doprovodu je takzvaný "Bum Ditty" a zvukom sa trocha podobá gitarovému doprovodu. Spočíva v údere ukazovákom (prostredníkom) na melodickej, alebo basovej strune (hornou plochou nechta), hneď za ním nasleduje prebrnknutie troch strún prostredníkom (hornou plochou nechta) pričom sa vystrčený palec zachytí bruškom o tenkú strunu g a následne ju rozozvučí. V tabulatúre to vyzerá nasledovne. Ruka sa pri tom hýbe ako celok v zápästí a prsty sa nevystrelujú z dlane.

Druhou základnou technikou clawhammeru je takzvaný "Double Thumbing". Používa sa hlavne v sólových partoch a typické je striedanie úderu hornou plochou nechta ukazovákom (prostredníkom) a úderu palcom (vankúšikom) na rôznych strunách na ktorých sa vedie melodická linka.

A samozrejme vzájomná kombinácia pričom v nasledujúcej ukážke je naviac v poslednom takte zobrazený takzvaný "Double Thumbing Roll", ktorý je tiež často používanou technikou.

Clawhammer naviac existuje aj v rôznych variáciách. Existuje aj ako kombinácia s nižšie popísanými technikami ako je dvoj-prstá, ale aj troj-prstá technika hraná samozrejme bez prstienkov. Patrí sem napríklad Seeger Style pomenovaný podľa Pete Seegera ktorý ho používal. a ktorý je vlastne kombynáciou clawhammeru a dvojprstej techniky. Záklaom je clawhammer kde však prvý basový (melodický) tón je hraný bruškom ukazováka smerom do dlane a nie ako v štandartnom clawhammer nechtom prostredníka smerom von.

Pridaním dvojprstej techniky hranej bruškom ukazováka a palcom vznikne zvukovo inak znejúca technika ako samotný clawhammer.

Je veľmi veľa banjistov hrajúcich clawhammerom a mnoho banjistov hrajúcich dvoj-prstou, ale i troj-prstou technikou ovláda aj clawhammer pretože jednoducho patrí k tomuto nástroju. Asi najznámejšími predstaviteľmi boli zabávači Grandpa Jones vlastným menom Louis Marshall (20.10.1914 - 19.2.1998), Stringbean vlastným menom David Akeman (17.6.1915 - 10.11.1973), folkový spevák a banjista Pete Seeger (3.5.1919), ktorý dokonca navšťívil aj Československo a viac menej spustil bluegrassovú a hlavne banjovú lavínu a zo súčasných okrem iných asi hlavne David Holt.

2. Dvojprstá technika
Patrí tiež k starým technikám a je značne rozšírená medzi staršou generáciou hráčov na banjo. Už ako samotný názov hovorí, jedná sa o techniku hranú dvoma prstami. Obvykle ukazovákom a palcom a je to technika, z ktorej sa vlastne vyvinula dnes najrozšírenejšia troj-prstá technika pridaním tretieho prsta. A aj keď znie samozrejme trocha inak ako troj-prstá, rozhodne neznie chudobnejšie pretože sa s ňou dá zahrať vlastne každá skladba tak ako troj-prstou.
Táto technika má viac variácií ktoré sa od seba odlišujú spôsobom hrania a teda aj zvukom. Najrozšírenejšia je asi technika, kde jeden prst je dominantný a druhý je doprovodný. Kde jeden prst vedie melódiu a druhý akúsi doprovodnú, alebo basovú linku.

Najefektnejšia je ale technika kde sú si oba prsty vlastne rovnocenné a kde miestami iba skúsený banjista dokáže podľa určitých znakov znenia skladby rozlíšiť či sa jedná o dvoj-prstú, alebo troj-prstú techniku. Mnohé je totiž zvukovo podobné tomu čo poznáte u troj-prstej techniky. Vrátane harmonických dvojzvukov, ale aj ozdôb ako príraz, odťah, sklz a pod. ako napríklad v "a" parte Cripple Creek v nasledujúcej ukážke.

Výrazným predstaviteľom dvoj-prstej techniky je dnes 101 ročný Wade Mainer (21.4.1907), ktorý je právom označovaný za "starého otca" bluegrassu podobne tak ako Bill Monroe za jeho otca. Pozrite si nasledujúcu skladbu Cripple Creek hranú dvoj-prstou technikou.

3. Štvorprstá technika
Ak nepočítame štvorprstovú techniku používanu v klasike je to ďalšia zaujímavá stará a dnes mimoriadne vzácna technika hry na banjo. A aj tu je viac variácii a spôsobov hrania. Spoločné majú v podstate to, že každej strune prislúcha jeden prst a je svojím spôsobom podobná gitarovej prstovej technike. Teda prstenník obsluhuje strunu "d", prostredník strunu "h", ukazovák strunu "G" a palec struny "D" a "g". Aj táto technika bola hlavne určená pre doprevádzanie spevu a tak sú pre ňu typické hlavne rytmické variácie ku ktorým sa dá ľahko spievať.

Ale hrávali sa ňou aj sólové party ktoré oproti troj-prstej technike znejú samozrejme bohatšie na tóny, ale pri tom aj zložitejšie a v ktorých sa objavujú v podstate aj roly. Tu je ukážka z Home Sweet Home.

Tu je jednoduchý kúsok zo skladby Don't Let Your Deal Go Down hraný štvor-prstou technikou.

Touto pomerne vzácnou technikou hrával napríklad aj Bela Lam a určitú dobu údajne podla mňa dosť nedocenený banjista z pred vojnového obdobia Charley Poole (22.3.1892 - 21.5.1931) ktorý so skupinou The North Carolina Ramblers medzi rokmi 1925 - 1930 nahral veľa nahrávok a do banjovej hry priniesol mnoho progresívneho hlavne ale svojou troj prstou technikou. Jeho zvláštnu techniku dnes udržiava jeho pokračovateľ a synovec v jednej osobe Kinney Rorrer.
Za zmienku čo do štvorprstovej techniky a súčasnosti rozhodne stojí aj vyborný banjista Greg Liszt z progresívnej skupiny Crooked Still ktorý používa pri hre tiež svoju vlastnú unikátnu štvorprstovú techniku.

4. Trojprstá Scruggsova technika
Je to asi najrozšírenejšia a najznámejšia technika hry na 5 strunné banjo, ktorá sa vyvinula z dvoj-prstej techniky. Je to technika ktorú najviac rozvinul a spropagoval Earl Scruggs (6.1.1924). Preto sa jej hovorí aj Scruggsova technika. Založená je na hre rozložených akordov troma prstami pravej ruky a hre takzvaných obvykle osemtónových sledov tónov za sebou, ktoré sa volajú aj roly.

Premysleným vzájomným ich skladaním, úpravou, spájaním a kombinovaním, obohateným o rôzne ozdoby, vzniká to čo počujete z nahrávok. Charakteristické na tomto štýle je aj to, že iba niektoré tóny sú tu melodické a vedú melodickú linku, pričom ostatné tóny sú iba doplňujúce. V nasledujúcej tabulatúre máte ukážku skladby Cripple Creek hranú touto technikou. Viac o Scruggsovej technike nájdete na tejto stránke, ktorá je na ňu zameraná.

5. Melodic style.
Melopdic style, alebo tiež inak nazývaný aj Keith Style podľa mena svojho protagonistu (Bill Keith) patrí medzi veľmi populárne štýly pre svoj efekt a zaujímavé znenie skladieb hraných týmto štýlom. Žiaľ asi práve preto často sa do neho púšťajú začiatočníci čo ich zavedenie do slepej uličky pretože aj keď je hraný rovnako troma prstami ako Scruggsova technika, svojou logikou je to niečo celkom iné. Základný rozdiel je v tom, že tu na rozdiel od Scruggsovej techniky sú melodické a teda rovnocenné všetky hrané tóny. Základ už nie sú roly a rozložené akordy, ale tvoria ho často vo svojej podstate stupnice. Nie však jednoduché stupnice, ale skôr ich variácie, alebo úseky. Sled tónov je súvislejší a často skoro vôbec neobsahuje, alebo obsahuje podstatne menej bežných ozdôb ako sú prírazy, odťahy, sklzy a podobne. Preto nestačí na pochopenie melodického štýlu poznať iba stupnice vo svojej základnej podobe ale mnohé ďalšie vrátane hudobnej teórie. Asi najznámejšími protagonistami tohoto štýlu je Alan Munde, Bill Keith, Courtney Johnson, Scott Vestal, Tony Trischka a jeho žiak Béla Fleck, ktorý melodickú hru priviedol k dokonalosti. Tu je ukážka skladby Crripple Creek hranej melodickým štýlom

6. Single string style
Single string, alebo aj Reno Style je zvukom veľmi efektný a trocha tvrdšie razantnejšie znejúci spôsob hrania na banjo. Vo svoje podstate vychádza z spôsobu hrania na gitare. Hrá sa dvoma prstami, striedavo väčšinou ukazovákom a palcom melodické tóny často za sebou na jednej strune. Pozor ale nezamieňať ho s dvoj-prstou technikou čo je niečo celkom iné.
Tak ako melodický spôsob aj single string ma všetky tóny melodické. Ojedinele sa používajú ozdoby a veľmi často je väčšina tónov single string breaku hraná bez použitia prázdnych strún. Najlepšie vidieť rozdiel asi na ukážke stupnice G dur zahranej single stringom (vľavo) a melodicky (vpravo) na tých istých tónov.

Asi najznámejšími protagonistami tohoto štýlu bol Don Reno (21.2.1927 - 16.10.1984), ktorý je považovaný za akéhosi otca tohoto štýlu. Zo súčasníkov potom hlavne Eddie Adcock, Tony Trischka a jeho žiak Béla Fleck, ktorý aj tu túto techniku priviedol k dokonalosti. Tu je ukážka skladby Crripple Creek hranej single stringom.

7. Classic banjo

Ako už samotný názov hovorí jedná sa o klasické banjo, teda hranie klasickej hudby na 5 strunne banjo. Okrem klasickej hudby je ale ťažisko v skladbách písaných priamo pre 5str. banjo ktoré svoj boom mali hlavne medzi rokmi 1850 - 1950. Dosť často sa tento spôsob hrania spája s Ragtime banjom. Ragtime je ale skôr hudobný štýl, ktorý je technicky veľmi bohatý.
Classic banjo je diametrálne odlišný spôsob hrania na tento nástroj. Hrá sa zásadne bez prstienkov obvykle na špeciálnych open back nástrojoch rôzneho typu a na nylonových strunách štvor-prstou technikou (pozor nezamieňať so starou štvor-prstou technikou) ktorá v sebe okrem palca, ukazováka a prostredníka zahŕňa aj prstenník. Pre svoju bohatosť a technickú náročnosť je táto technika a vôbec hudba považovaná za to najťažšie čo pre banjo existuje.
K hre sa používa najčastejšie takzvane "banjourine" čo je vlastne A banjo a celá škála ďalších open back nástrojov ako chello banjo, ukulele banjo, picolo banjo a podobne ktoré asi okrem zither banja majú spoločnú konštrukčiu v tom že drevený korpus je oplátovaný s takzv. "german silver" čo tvorí zároveň tone ring, majú inak riešený strunník, hmatník bez výstuže pokračujúci priečne cez korpus a že obvykle drevené kolíky nie sú prrevodované. Samozrejme použícvajú sa aj moderné nástroje ktoré však všeobecne zvukom zaostávajú za nástrojmi z konca 19 a začiatku 20 storočia. Mnohé skladby sú prepísane aj pre štandartné 5 strunne open back banjo okrem G ladenia väčšinou ladené do C, alebo dvoj-C. Mnohý banjisti ktorý začínali trojprstou technikou niektoré zo skladieb hrávajú ak sa to dá aj iba troma prstami miesto štyroch.
Na rozdiel od ostatných štýlov materiály pre classic banjo sú väčšinou písané v notách a nie v tabulatúrach. Preto je znalosť nôt a hudobnej teórie viac menej nutnosťou. V USA je organizácia ktorá zastrešuje podobne ako IBMA bluegrass túto hudbu. Má rovnako svoje festivaly, workshoppy a osobnosti. K nám do Európy táto hudba príliš neprenikla hádam až na Anglicko kde má vlastne aj svoje korene.
Pretože by bola hlúposť prepísať Cripple Creek do classic banjo pre dosť značnú odlišnosť ponúkam vám radšej na ukážku jednu jednoduchú skladbičku pôvodne písanú pre Chello Banjo.


Frank Bradbury	Joe Morley	William J Ball