Kto hráte v kapele to určite poznáte problém výberu repertoáru na konkrétne hranie. Alebo aj nie. Existuje totiž niekoľko typov kapiel.
        Jedny čo poctivo v predstihu si pripravujú a zostavujú repertoár vrátane hovoreného slova, čo sa bude hrať pred každým ich koncertom tak, aby ani jeden nebol taký istý ako ten predošlý.
        Potom tu je druhá skupina ktorá si napríklad raz ročne vypracuje a zostaví niekoľko typov programov (15 min, 30 min, 60 min,... ) kde je dané poradie skladieb i sprievodné slovo, vlastne akýsi scenár a ten potom obohráva na koncertoch individuálne podľa koncertu určité obdobie stále dokola a ak tak kde tu zmení nejakú drobnosť.
        Ako ďalšia tu je tretia skupina čo tesne pred každým koncertom vyberie a spíše skladby čo bude v daný večer hrať aspoň nejako logicky za sebou pričom hovorené slovo už nejako snáď pozliepa priamo na javisku.
        V poradí štvrtá skupina sa  nejakým premysleným výberom skladieb do programu nezaťažuje a jednoducho tesne pred hraním na papier opíše proste prvých desať skladieb z ich kapelného zoznamu. Pričom tu je naozaj chvályhodné, že si tie skladby aspoň napíšu na papier, lebo je tu nakoniec aj piata skupina čo ma ako diváka ale aj muzikanta vždy fascinuje.
        Tá sa nejakým písaním neobťažuje a program zostavuje priamo na javisku v priebehu hrania často sa dohadujúc medzi sebou čo sa vlastne ako ďalšie bude hrať a občas aj z akej tóniny a ako rýchlo sa to bude hrať.   Schválne do ktorej skupiny patrí vaša kapela ?
        Treba si uvedomiť jednu dôležitú vec. Či je to iba krátky vstup troch či piatich skladieb na nejakom festivale, alebo celý samostatný koncert, vždy pre diváka a potencionálneho návštevníka aj ďalšieho koncertu nabudúce, ktorý príde podľa toho či sa dobre bavil alebo nie, vždy je to pre toho diváka koncert ktorý začína príchodom kapely na javisko, a končí jej odchodom. Pričom dojem si robí vždy z celku a teda ako zo skladieb tak aj z vystupovania, suverenity,  profesionality, a celkového pôsobenia kapely, ale aj ich programu. A je jedno či sa jedná o samostatný koncert, bluegrassový festival, alebo nejaké čisto ako sa hovorí „kšeftové“ hranie. Pre muzikanta a určite celú kapelu by totiž každé hranie malo byť rovnocenné a ku každému by mala pristupovať rovnako seriózne.
        A tu je práve ten kameň úrazu. Dojem z kapely čo je zložená aj z napríklad perfektných muzikantov je pre bežného diváka v ťahu okamžite keď sa kapela na javisku tvárí znudene i keď sa kapela na javisku dohaduje medzi sebou čo bude hrať, výborne sa očividne medzi sebou baví napríklad aj na tom, že sa nevedia dohodnúť, pričom divák ako keby tam ani nebol. Alebo sa dokonca proste medzi skladbami nedeje vôbec nič, rastú palmy ako sa zvykne hovorievať,  keď napríklad všetci svorne mlčiac často niekoľko minút hľadia na banjistu čo sa otočený chrbtom k divákom kdesi na javisku snaží beznádejne naladiť.  Že ste sa s tým ešte nestretli ? Ja už áno a nespočetne veľa krát. Že sa predsa banjista potrebuje naladiť ? To áno, ale čo z jeho ladenia má divák ?  Respektíve, čo je tak zaujímavé na tom jeho chrbte. Alebo žeby to ladenie bolo súčasťou repertoáru a scenára programu  prebiehajúceho práve na javisku ?
        Každý divák, aj keď je sám muzikant sa na koncert nejakej kapely príde vždy hlavne baviť aj keď to slovo príliš nemám rád, ale je to tak. Príde si vychutnať skladby, výkony a hudbu, ale vždy hlavne sa baviť. A ak ho kapela nebaví odchádza neuspokojený a je predpoklad, že nabudúce už nepríde. Preto je tak strašne dôležité ako kapela pôsobí na javisku a teda aj ako pristupuje k príprave a samotnému koncertu.
        Seriózny a hlavne premyslený výber repertoáru na koncert je prvý predpoklad úspechu. Iste ste si totiž všimli, že nie každá skladba sa hodí po inej skladbe. Niektoré príjemne nadväzujú, alebo sú v dobrom kontraste, a naopak niektoré po sebe proste nejako nejdú. Pôsobia rušivo. Preto vždy vyberajte skladby tak aby vzájomne korešpondovali. Dobré je si pustiť nahrávku  niekoľko posledných taktov konca jednej a začiatku druhej. Ak nič neruší je to dobré.
        Malo by tu najviac platiť, že by nemali byť v tej samej tónine a už vôbec rovnakého charakteru a tempa.  Je to to najhoršie čo by ste mohli spraviť.  Program totiž nesmie dať možnosť divákovi odpočívať. Svojou pestrosťou ho stále musí držať v strehu a napätí čo bude nasledovať.  Ak dáte za sebou niekoľko rovnakých skladieb divák sa začne nudiť, lebo už dokáže predvídať čo bude nasledovať. Stratíte s ním kontakt a koncert začne upadať.
        Niektoré skladby po sebe výborne pôsobia ak medzi nimi nieje hovorené slovo a vlastne jedna nadväzuje na druhú. V podstate ide do potlesku ako sa vraví. Napríklad veľmi pekne pôsobí, ak je úvodná skladba rýchla, odpichová, a hneď bez prestávky priamo do potlesku zaznejú prvé tóny trocha volnejšej skladby. Vôbec to je dobre použiteľné pri tempom rozdielnych skladbách, alebo spievanej a inštrumentálnej (nie vždy naopak), prípadne aj ak sú štýlovo rozdielne, ale vzájomne sa nerušia. Napríklad niečo nie príliš tradičné a za tým western swing.  Podmienka je ale nezdržiavanie sa menením kapodastrov. Teda jednak musí každý z kapely nielen dokonale ovládať program ako ide za sebou, ale aj skladby musia byť hrané tak, že nikto z kapely neprehadzuje alebo nenasadzuje kapodaster, nepotrebuje doladiť či dokonca preladiť. Jedine v prípade, že začína v skladbe hrať napríklad neskôr a teda na to má čas.
        Sú ale naopak niektoré skladby ktoré aby mohli byť za sebou v programe musia mať nejakú pauzu vyplnenú hovoreným slovom aby na seba nadviazali, respektíve sa vytvoril plynulý prechod pri dosť rozdielnych charakteroch, ktoré sa navzájom inak rušia. Je to hlavne ak sú skladby štýlovo, alebo charakterom dosť odlišné.
        A podľa týchto pravidiel by sa mal aj zostaviť program. Musí pôsobiť ako celok dobre. Musí mať úvodný takzvaný odpich, ktorý uvolní a udá atmosféru celku. Je to najdôležitejšia časť pretože navodí atmosféru v sále a hlavne uvolní kapelu a odbúrava prípadnú trému ak naviac v dobrom úvode dobre zareaguje aj publikum. Úvod určuje koncert. Aký bude úvod taký bude celý koncert. Preto tam nikdy nedávajte nové a ťažké skladby ale vždy niečo čo hráte s nadhľadom a hlavne radi, čo ako vravieva jeden môj priateľ, vás na javisku „rozjaší“. Ak sa niekto na začiatku pomýli, tobôž v prvej skladbe, obvykle bude nervózny a rozladený už celý koncert a jeho nervozita skôr či neskôr prejde na ostatných. Koncert tak za veľa stáť nebude.
        Program potom musí mať aj svoju strednú časť a hlavne premyslený záver ktorý je vyvrcholením a ktorý je takzvane „dojmotvorný“ a divákovi ostáva najviac v pamäti. Nikdy preto tak ako na úvod napríklad, ale nedávajte nové, alebo ťažké skladby pri ktorých je napríklad možnosť, že nevyjdú tak ako by ste chceli alebo pri nich nie ste dokonale uvolnený. Nové a ťažké skladby by mali byť ak tak v strednej časti kde až toľko škody nenarobia ak nevyjdú a napríklad rozčarovanie u kapely, alebo špatný dojem u divákov napraví dobre zahraný a uvolnený ľahký záver koncertu na ktorom sa kapela obvykle potom spamätá.  Ale najlepšie je ak sa také skladby vôbec nehrajú a ak sa hrajú iba skladby ktoré sú hrané s nadhľadom a istotou.
        Dôležitou súčasťou každého koncertu i krátkeho vstupu na festivale je vždy hovorené slovo. Ako som už totiž povedal divák sa v prvom rade prišiel baviť a nielen počúvať vašu muziku ako s CD s 10 sekundovým (alebo minutovým) tichom medzi každou skladbou. Naviac koncert je vždy jeden celok a divák ho aj tak vníma. Všíma si nielen to ako kapela hrá,  ale aj ako vystupuje, ako je oblečená, ako sa tvári na javisku, či je uvolnená a mnohé, mnohé ďalšie vrátane toho či sa niečo deje.  Najlepším testom a najťažším publikom, kde si môžete odskúšať či to viete sú deti. Tie ak neudržíte celý čas v napätí sa medzi sebou okamžite začínajú baviť a vy ako muzikant ste im nielen celkom ukradnutý, ale obvykle ich už znovu získate veľmi ťažko. A dospelého diváka svojím spôsobom treba tiež stále držať v napätí a na javisku sa teda musí stále niečo diať. Preto je hovorené slovo tak dôležité a pokiaľ nemáte prirodzený dar improvizácie a zabávača, musíte si ho svedomito pripraviť. Aspoň v kostre. Ale musíte presne vedieť čo chcete povedať aby to bolo kultivované, k veci a pre diváka zaujímavé a pútavé.  Zapamätajte si jedno pravidlo. Ak vám nevyjde koncert, ak máte pocit že diváci nereagujú, ak vás napadá, že ich bolo málo a podobné výhovorky nezdaru, vedzte, že vždy a to zdôrazňujem, ste si na vine iba sami, lebo ste ich nedokázali zaujať. Samozrejme pokiaľ nehráte pre dvoch podriemkavajúcich opilcov. Niekedy to je ťažšie a niekedy ľahšie, ale zaujať a získať na svoju stranu sa dá každý divák. Dokonca aj ten podriemkavajúci. Myslite na to, že vy ste predávajúci a divák je kupujúci a vy mu musíte svoj tovar, vašu hudbu predať. Nemám síce príliš rád toto prirovnanie, ale je bohužiaľ pravdivé a treba sa ho držať. A zlé správy, špatné dojmi, sa šíria ďaleko rýchlejšie ako dobré. A tak aj keď hráte iba pre dvoch divákov, hrajte a pripravte si koncert na plno ako pre dvadsať tisíc. Kto vie či jeden z nich nieje producent, alebo niekto kto v jeho širokom okolí nebude každému hovoriť akú skvelú kapelu videl a počul hrať na jednej zdanlivo bezvýznamnej akcii.
        Preto je dôležité aj to hovorené slovo. Snažte sa si ho pripraviť tak aby bolo k veci a kultivované. Teda komunikovalo s vašou hudbou. Nikdy nerozprávajte vtipy, ale snažte sa byť vtipný. Nie trápne  vtipný, ale na úrovni. Nie málo, ale ani nie moc. A hlavne nie lacno. Lacný humor síce rozosmeje, ale skôr pohŕdaním. Ak si robíte humor zo seba je to vždy lepšie ako ak si ho robíte z diváka. A diváka nikdy nepodceňujte. Je to mimoriadne vnímavý a prísny „živočích“, ktorý vám dokáže všetko vrátiť aj s úrokom.
        Každý muzikant musí byť aj trocha hercom a ak na to ako kapela máte kľudne si pripravte nejaké krátke scénky či dialógy, ktoré ale v žiadnom prípade nesmú pôsobiť umelo a neprirodzene. Takže zvážte svoje schopnosti a ak na to nemáte, radšej sa dotoh nepúšťajte.
        Hovorené slovo by samozrejme nemalo byť v žiadnom prípade dominantou vášho koncertu. Tou by mala byť hudba, ale slovo je dôležité a nemalo by rozhodne chýbať. Rozhodne by si ho kapela mala svedomito pripraviť ak nie priamo ako scenár tak aspoň v kostre. Hovorené slovo by malo vypĺňať potom miesta keď sa nehrá. A mal by mu dominovať hlavne jeden člen kapely, obvykle niekto kto nenasadzuje kapodastre, neprelaďuje nemusí sa často dolaďovať a hlavne má na to vlohy. Ale ostatný by sa mali rozhodne tiež zapájať, alebo byť aspoň prítomný duchom a telom.  Pôsobí veľmi zle ak niekto uvádza a ostatok kapely je rozlezený po javisku, baví sa medzi sebou, pobrnkáva si, rozcvičuje sa, či ak ten ostatok viditeľne nezaujíma čo sa deje a ako keby nebol toho diania súčasťou.    
        Využite situácie. Ak sa napríklad niekto dlho ladí, zamerajte sa slovom na neho. Jednak ho zapojíte do diania na javisku a hlavne aj jemu pomôžete možno trocha uvolnením napätia. Podmienkou je ale že dokážete atmosféru uvolniť a nie ešte viac napnúť. Každopádne napríklad v takejto situácii, alebo vôbec ak kapela nieje pripravená musíte udržiavať to hovorené slovo stále až do okamihu keď už kapela môže začať hrať nasledujúcu skladbu.  Bohužiaľ príliš často vidím na koncertoch presný opak, keď sa niekto bokom ladí a ostatok kapely mlčky na neho hľadí. Alebo síce niekto povie pár pripravených viet, ale už nevie ďalej a tak nastáva trápne ticho podložené pohľadmi po sebe ktoré sa vzájomne pýtajú „čo ďalej“. Sú to dosť trápne situácie. Preto musíte mať vždy v talóne  pripravené niečo čo nasadíte a vyplníte prázdno v extrémnej núdzi okamžite ak niekto dlho ladí, alebo niekomu praskne struna.  Aj to prasknutie struny by sa malo otočiť v prospech kapely a koncertu.
        Je dôležité aj aby kapela stále sledovala toho čo uvádza, Už iba preto aby vedela kedy začať hrať nasledujúcu skladbu a teda aby bola pripravená. Vôbec kapela musí stále sledovať dianie a byť pripravená. Musí vedieť aká skladba nasleduje, z akej je tóniny, kto ju začína a vôbec mať jasno o dianí. Pôsobí veľmi trápne ak sa po skončení skladby, ešte počas potlesku všetci zbehnú k strednému stojanu s mikrofónom, pod ktorým je papier na ktorom je drobným písmom napísane čo sa bude hrať a tak sa k nemu všetci zohýbajú, lúštia tú čmáraninu a dohadujú sa čo sa bude hrať ako ďalšie. Ďaleko lepšie a profesionálnejšie pôsobí ak majú všetci jasno a ten papier ak tak pomôckou pre extrém "okna" niekoho z kapely a ktorý sa naň pozerá maximálne nenápadne. Už iba preto, že ak majú muzikanti na javisku jasno a sú pripravený, pôsobí to všetko profesionálnejšie. Veľmi pekne pôsobí a má spád ak skončí napríklad hovorené slovo a okamžite po poslednom slove v podstate zaznejú prvé tóny skladby. Rozhodne by tak mal napríklad mal začať vstup na festivale. A teda ak napríklad oficiálny konferenciér nevie čo ďalej a stále si ešte niekto nastavuje mikrofón či sa nastavuje basa, mal by iniciatívu prevziať niekto z kapely kto už je pripravený a naťahovať hovorené slovo dovtedy, až budú pripravený všetci z kapely a môže sa začať po poslednom slove okamžite hrať. To nastavovanie sa na javisku pri ktorom akurát buchocú mikrofóny pôsobí dosť špatne a ak už to nezvláda konferenciér festivalu tak nech to zachráni aspoň samotná kapela.
        Nehovorte nikdy, „...a teraz vám zahráme....“, alebo „... nasledujúca skladba je od skupiny.....“ To je možno cenná informácia pre vás, ale určite nie pre diváka. Ak budete na začiatku koncertu, alebo niekde vravieť a sa vopred ospravedlňovať ".... sme dnes trocha strémovaný....", alebo "...je to nová skladba tak nám prepáčte ak ju pokazíme...." a podobne sa s tým sami degradujete a ešte aj na možnú chybu upozorňujete vopred aj diváka ktorý bude teraz ešte viac striehnúť. Ak spravíte chybu tak presne naopak sa treba tváriť že ste to presne tak chcely zahrať. Hlavne ak ste začínajúci muzikanti, netreba všetko každému hneď vešať na nos.  Neviem už kto to povedal, ale je pravda, že muzikant musí byť na javisku víťaz. On je ten najlepší .  Diváci dnes už nemajú radi porazených, ale víťazov. Preto buďte na javisku víťazom a tým najlepším.  Samozrejme tým nechcem povedať, že máte na javisku o sebe hovoriť že ste najlepšou kapelou v Európe. Trocha skromnosti určite neškodí. Ale tváriť sa tak môžete. Prílišná skromnosť a utiahnutosť, ktorá bola typická pre kapely za éry socializmu sa dnes už nenosí. Či žiaľ, alebo konečne už nechám na posúdení každého samostatne. 
        Snažte sa vždy nadviazať kontakt s divákmi. Snažte sa ich zapojiť do diania na javisku a dať im pocit dôležitosti, ktorú koniec koncov aj majú a hlavne že sú súčasťou večera. Všimnutý divák reaguje vždy lepšie a odchádza spokojnejší a s pocitom dôležitosti, na rozdiel od diváka ktorého si kapela na javisku ani nevšíma.
        To všetko nieje tak zložité. Možno na začiatku áno,  časom však sami prídete ako na to a vaše koncerty sa stanú celkom iné. Bez diváka nie ste nič a to si treba uvedomiť. Bez neho budete majstrom ak tak u seba doma v kuchyni.

Ján Bratinka (c) 2008