2009
Je 16.januára
neskoro poobede a na spodnej stanici sedačkovej lanovky zo Srdiečka na
Kosodrevinu strašná zima a hmla. Ale hlavne pri pohľade na
„neforemnú“
batožinu a sedačkovú lanovku v pohybe nemám ani tušenia, ako
tam bez
ujmy na zdraví, či batožine, nasadnúť a vyviezť sa o tristo metrov
vyššie. Čo je ale ešte horšie,
o necelých 5 minút nasleduje posledná jazda, takže ani niet moc
času na
vypracovanie „strategického bojového plánu“. Ak nestihneme, tak ostáva
už iba
„horský výstup“, alebo si niekde zohnať helikoptéru. A to som si ako
naschvál doma zabudol mačky. A tak sa oddávame
osudu a nejako už sadáme so všetkým, čo máme so sebou, do sedačiek
a vezieme sa hore, dúfajúc, že cestou nič nestratíme, a vzhľadom
na
plynovú situáciu aj dúfajúc, že lanovka nechodí na plyn, ktorý by
cestou náhle niekto
odstavil. Naviac fúka
vietor a tak zvažujem, čo držať skôr.
Či futrál banja, tašku, seba, alebo
kde zohnať tretiu ruku, čo by mi vrátila na hlavu sfúknutú kapucňu
mojej bundy.
Kosodrevinu si pamätám spred asi niečo viac ako 10 rokov, keď som tam bol na víkende s rodinou. A tak prvé, čo mi udrelo do očí, bolo značné zanedbanie. Chcelo by to určite zopár miliónov investovať do rekonštrukcie. Ale nič to, prioritou je muzika a tak sa odpúšťa vyšúchaný koberec, pokazený zámok a kľučka na dverách, či zásuvka na 220 V, ktorú vidieť tak niekto z „inšpektorátu“, tak to tu celé asi zavrie.
Kde - tu už stretávam známe tváre, ale zatiaľ sa iba ak, tak zdravíme. Je tu frmol a ohromný pohyb. Jedni idú hore schodmi, iní dole schodmi, iní možno ani nevedia kam idú, alebo idú na uvítaciu večeru, ktorá, musím povedať, príjemne prekvapila. Vôbec strava a vlastne celý servis okolo nemá chybu a je skvelo pripravený.
A po večeri začína prvý (piatkový) koncert. Otvára ho trojica muzikantov, čo si vraví Pltníci. Basa, mandolína, gitara, občas fúkacia harmonika a kazoo. Bolo to viac trampské než bluegrass, ale koniec koncov, to nie je bluegrassový, ale muzikantský kemp, takže to vôbec nevadí.
Vadí mi akurát zvuk, už aj preto, že po nich hráme my (Grunt). A nemýlil som sa, neviem v čom bol problém, ale tak hrozný zvuk na javisku som ja ešte za celú svoju kariéru nezažil. A to už nejaký ten piatok hrávam. Až na jednu skladbu, som celý čas nepočul, čo hrám, napriek tomu, že hrám dosť tvrdo a hlasno. Spleť hučania, brumenia, dobre premiešanú s kde tu sporadicky znejúcim tónom mandolíny, basy a niečo málo zo spevu. Hrať a spievať po pamäti, ak je hra postavená prevažne na improvizácii a teda na uchu, je hrozné. A nepomohlo ani pritvrdenie, či prilepenie sa na mikrofón. Nevytýkam nič zvukárovi, nesedel som za mixom a teda neviem, či a v čom bol problém, či to bolo miestnosťou a sprievodným hlukom baviacej sa časti obecenstva, ktorá ma mimochodom rušila aj u iných kapiel. Musím priznať, že z javiska som odchádzal hodne znechutený. Problém zo zvukom sa ťahal skoro celý piatok. Ani jedna kapela neznela dobre a nepomohli ani snímače a zvuk bol stále nekonkrétny a často taká guča čohosi. Až ku koncu to už znelo lepšie a v sobotu to bolo už o hodne lepšie. Asi aj preto, že boli inak rozmiestnené reproduktory. Aspoň som mal ten pocit. A aj keď aj tu to stále nebolo kóšer, neviem, prečo to tak už nemohlo byť aj v piatok.
Šidlo tuším ako jediné pristúpilo k hraniu seriózne v ich tradičných oblekoch s klobúkmi a teda ako k štandardnému koncertu. Hrajú stále rovnako a výraznou osobnosťou je určite ich huslista. Nepočul som celé ich vystúpenie, ale z toho, čo som počul, sa mi zdalo, že popracovali na vokáloch, ktoré boli výrazne čistejšie ako na ich CD. Osobne mne trocha občas vadí akurát tá „melodika“, ktorú do tradičného bluegrassu používa ich banjista.
Vodopád ma prekvapil už vo Francúzku. Pamätám si ho už roky - rokúce ešte z jeho začiatkov, kedy na mňa pôsobil dosť chaoticky. Ich vlastnej tvorbe som nevedel nikdy prísť na chuť, rovnako ako nekonečnej a všade prítomnej „melodike“ Cira na jeho banji. No v súčasnosti na mňa pôsobia výrazne kompaktnejšie, jasnejšie a vyzretejšie. V ich repertoári možno aj vďaka francúzskej posile, sú podľa mňa niektoré skvelé skladby. Aj keď to nieje priamo bluegrass, je to vlastne celkom iná kapela ako si pametám.
Alan Mikušek a Grasscountry. Na poslednom bluegrass feste som bol viac ako príjemne prekvapený z vystúpenia. Alan výborne zapadol a sa dopĺňal s kapelou a znel úplne inak aj keď je aj tu "lead" na javisku spolu s jeho talentovanou dcérou.. Pred bg festom som neveril, že to bude fungovať a nakoniec som bol prekvapený práve ako to bolo kompatibilné, ako to spolu fungovalo, šlapalo, vzájomne sa dopĺňalo a hlavne prinieslo celkom nový zvuk, ktorý na Slovenskej scéne vyslovene chýbal. No tu na Kosodrevine aj keď vystúpenie bolo výborné a malo šťavu a spád, som bol trocha sklamaný. Nie výkonmi, to nie. Alan je countryovou jedničkou, Roman patrí k málo banjistom čo majú v hre šťavu a dravosť, Henrich je viac ako vynikajúci dobrista, no napriek ohlasu u publika to aspoň na mňa pôsobilo akosi rutinne. Ako keby sa ten prvotný zápal zo spolupráce bol vytratil, proste neviem čo, ale niečo mi tam nesedelo tak ako na bg feste. Žeby zvukom ? Roman totiž vsadil naviac na snímač, čo v zásade pri bicích ani iné riešenie asi nemal, ale ten zvuk banja bol každopádne des.
Od Tieňa som žiaľ nepočul ani jednu skladbu. Neviem už s kým som čo a kde práve niečo rozoberal a za čo sa im rozhodne hlboko ospravedlňujem, pretože ich považujem za ustálenú kapelu. Majú svoj zvuk a ten nemenia už roky. Musím však priznať, že ma potešilo, že chcú nacvičiť aj niektoré staré BG Album-ácke slovenské skladby. Aspoň budú tie skladby žiť ďalej.
Blue Way – Štandardný pekný a jednoduchý bluegrass. Na mňa ale pôsobilo ich hranie miestami trocha zbrklo. Je to však, ako vlastne všetko, čo tu píšem, čisto môj subjektívny názor.
Union City Grass. Túto kapelu si vážim hlavne preto, že sa nikam „netlačí“. Hrá podľa svojich schopností, tak, ako to cíti, nesnaží sa niekoho kopírovať či napodobňovať a z ich hrania som mal zatiaľ vždy dobrý pocit už aj pre slušné slovenské texty ku ktorým v poslednej dobe nejako začínam inklinovať. A hlavne cítiť z nich na rozdiel od mnohej inej kapely kľud, kompaktnosť, proste jeden celok čo je podľa mňa základ dobrej kapely. Tu im to trocha pokazil špatný zvuk. A možno aj nemali svoj deň, alebo by to chcelo novú motiváciu, novú krv, novú inšpiráciu....? Neviem. Aspoň na mňa to na Kosodrevine pôsobilo dosť ako takých „odohraných 30 minút“.
Candy Floss – Zatiaľ som ich nikdy nepočul na živo a tak som napriek môjmu útlmu ktorý na mňa nejak doliehal, na ich blok vyslovene čakal. Mužskej časti publika okamžite určite utkvie v pamäti speváčka a asi hlavne banjistka. Banjistov je veľa, ale banjistiek ..... ? A pritom nikomu by neprišlo asi tak zvláštne, ak by bola huslistkou. Čím to je ? Každopádne som ako sám banjista z jej hry bol viac ako príjemne prekvapený. Žiadne zbytočné zložitosti, žiadna snaha byť slovenskou Alison Brown. Jednoduchosť a k veci. Naviac s tou takzvanou „šťavou“, ktorá mnohému chýba. Celkovo som z ich hrania mal dobrý pocit, kľudná jednoduchá usadená muzika, jednoduché aranže hrané dobrými muzikantami. Akurát snáď Mišove fiddle a Gašparova mandolína sa mohla viac prejaviť, ale opäť tu zapracoval čiastočne aj zvuk. Jediné čo mi nesedelo bol spev. Jednak intonácia možno spôsobená očividnou trémou, ale hlavne stavba vokálov pri ženských duetách, ktorá nemala s bluegrassom žial nič spoločné a aspoň na mňa pôsobila nejako čudne.
Blue Land – Ak ma pamäť neklame neboli v programe a podľa kuloárových správ si dali pauzu čo obvykle u kapely v skutočnosti značí že končí. Tu sa objavili znova v pôvodnej zostave s Ralphom Shutom na banjo a predviedli pre nich typický „showcase“. Z ich hrania som cítil očividnú radosť, že ta ohlásená pauza sa vlastne nekoná.
Fairway. Už viac krát sme hrali na rovnakej akcii, ale nikdy som si ich nejako nestihol poriadne pozrieť a vypočuť. Jednu skladbu som letmo počul nejak v lete na námestí v Bratislave, ale až tu na Kosodrevine som si ich konečne pozrel poriadne a musím priznať, že je to kapela z ktorej som tak trocha v rozpakoch. Hlavne preto, že na mňa pôsobili ako dve navzájom si celkom cudzie zostavy v jednej. Ba dokonca aj žánrovými korenmi a muzikantským cítením. Kapela je živý organizmus čo musí dýchať spolu. Ak to tak nieje, alebo ak sa v nej objaví exibicionizmus niektorého jednotlivca je to skôr či neskôr jej rozsudok smrti. Najhoršie je ak je kapela zložená z osobností ktoré si v nej pochopiteľne hľadajú priestor. Možno sa mýlim, ale môj prvý dojem bol taký. Napriek zaujimavým a pekne zaranžovaným skladbám, či dobre šlapajúcej base Peťa Mečiara to na mňa pôsobilo zvláštne.
Neznámi – moderné country. Neviem, Alan Mikušek mi je akosi bližší možno aj preto, že sa s ním poznám už tuším odjakžíva. Na môj vkus to bolo príliš hlučné.
Peťa Luhu som žiaľ nevidel a dosť ma to mrzí, lebo nielenže ho považujem za výborného a všestranného muzikanta, a podľa toho, čo som počul aj hral výborne. Škoda. Možno niekedy inokedy.
29strings. – Musím priznať, že som bol viac ako prekvapený a boli jednou z mála kapiel kde som si schuti vypočul všetko čo zahrali. V poslednej dobe som mal pripomienky ku hre niektorých jej členov ako jednotlivcov hlavne sklonom skôr k exibícii, či seba prezentácie než spoločnému cíteniu. A hlavne dosť rozšírenému problému, uprednostňovaniu techniky, brilantnosti pred srdcom a emóciou. Naviac pamätám si ich aj v čase ich začiatkov. V čase toho ich zbrklého a prekombinovaného, či prezdobeného "akože" moderného bluegrassu, ktorý bol technicky presný, ale celkom bez emócii vyjadrených hudbou. A tu naraz ako keby dospeli, usadili sa, ukľudnili sa. Pôsobili ďaleko kompaktnejšie, zrelšie, ako keby už vedeli, čo chcú. Prekvapil ma ako Rišo, tak aj Bajo značným zjednodušením ich hry, čo je obrovské pozitívum. Ako keby už zistili, že v jednoduchosti je krása a že bluegrass vôbec nie je o predvádzaní sa jednotlivcov, ale o zvuku celej kapely. Podľa mňa ak to vydrží a neodbočia z cesty, ktorú začali, bude to určite to najlepšie, čo na Slovensku v bluegrasse v súčasnosti je.
A čo celkovo a na záver ? V celku to bol príjemný víkend plný hudby, zaujímavých stretnutí a rozhovorov o kadečom. Výborne pripravený organizačne, s výbornou stravou, uspokojivým ubytovaním občas trocha na môj vzťah k alkoholu možno u pár jednotlivcov trocha viac alkoholový ako bolo treba, ale budiž.
Samozrejme okrem slovenských kapiel tu bolo aj mnoho kapiel a muzikantov z Českej Republiky. Či už to boli Flashback, Taverna, G Run's and Roses, Album, Monogram a ďalší. Alebo muzikanti ako Mišo Hromčík, alebo Ralph Shut ktorý ako u neho býva zvykom hral na niečo asi vo všetkých kapelách. Ale o nich som vlastne ani neplánoval hovoriť. Chcel som sa tu zamerať na slovenskú scénu.
Trocha som bol možno sklamaný zo spoločného sessionovania. Predstavoval som si to trocha inak. Viac spoločného hrania, bez ohľadu na nejakú príslušnosť k nejakej skupine či už muzikantskej, žánrovej či „výkonostnej“. Aj keď sa hralo dole v bare kde sa ale nedalo dlhšie prežiť bez plynovej masky vzhľadom na fajčenie, a aj keď sa hralo po koncertoch aj v jedálni, viac to bolo o hraní po izbách v malých uzavretých skupinkách. Myslel som, že to bude viac o všeobecnom utužovaní podľa mňa stále nie jednotnej a v podstate na kraje rozdrobenej slovenskej scény. Ale hold sme už asi taký a aj keď o tom možno polemizovať, osobne ten pocit ako som zistil mám nielen ja. A s tým je spojená aj zaujímavosť, že vo svojej podstate ak neberiem do úvahy kapely a fanúšikov z čiech, tak to je vlastne kemp hlavne západného a v malej časti určitého okruhu strednedného Slovenska. Neviem čím to je, a naozaj by ma to zaujímalo, že prečo tam celkom chýbalo východné Slovensko kde je dosť dobrých hrajúcich kapiel a muzikantov. Čakal som že tam uvidím Ortuť či aspoň Robina. A tak isto aj určitá čast tradičných kapiel a muzikantov zo stredného Slovenska. Či už Minigrass, Krok, ale aj ďalší. A už vôbec napríklad aj časť západného. Že si nenašli čas taký BG Time, Atak, Kitchen Grass. Žeby o tom vôbec nevedeli ? Je pravda, že som tam stretol mnoho ľudí ktorých by som tam napríklad určite nebol čakal, ale aj naopak nevidel mnohých ktorých by som tam rozhodne čakal.
Mrzí ma tiež, že som nevidel všetko, ale ako to už býva mnohý čas som prekecal s kade kým o kade čom, a čo vlastne je, či by malo byť okrem iného aj pointou takéhoto muzikantského kempu.
Záverom chcem ešte povedať, že to čo som tu napísal je čisto môj súkromný a subjektívny názor, ktorý nieje smerodajný a nemá byť už vôbec mienkotvorný či nejakou kritikou. Je to čiste môj pocit a preto dúfam, že sa nik neurazí a nikoho sa nič čo som napísal nedotkne. Nebolo to cielom či zámerom. Myslím si ale, že by bolo hlúpe a pokrytecké všetko vychváliť ako geniálne keď si to nemyslím. A preto ak chcete niečo dodať, tak kľudne tak spravte vo fóre. Určite sa nič nebude cenzurovať pokial tam nebude osočovanie či vulgarizmus.
Ján Bratinka (c) 2009
Foto - mana2.sk
Kosodrevinu si pamätám spred asi niečo viac ako 10 rokov, keď som tam bol na víkende s rodinou. A tak prvé, čo mi udrelo do očí, bolo značné zanedbanie. Chcelo by to určite zopár miliónov investovať do rekonštrukcie. Ale nič to, prioritou je muzika a tak sa odpúšťa vyšúchaný koberec, pokazený zámok a kľučka na dverách, či zásuvka na 220 V, ktorú vidieť tak niekto z „inšpektorátu“, tak to tu celé asi zavrie.
Kde - tu už stretávam známe tváre, ale zatiaľ sa iba ak, tak zdravíme. Je tu frmol a ohromný pohyb. Jedni idú hore schodmi, iní dole schodmi, iní možno ani nevedia kam idú, alebo idú na uvítaciu večeru, ktorá, musím povedať, príjemne prekvapila. Vôbec strava a vlastne celý servis okolo nemá chybu a je skvelo pripravený.
A po večeri začína prvý (piatkový) koncert. Otvára ho trojica muzikantov, čo si vraví Pltníci. Basa, mandolína, gitara, občas fúkacia harmonika a kazoo. Bolo to viac trampské než bluegrass, ale koniec koncov, to nie je bluegrassový, ale muzikantský kemp, takže to vôbec nevadí.
Vadí mi akurát zvuk, už aj preto, že po nich hráme my (Grunt). A nemýlil som sa, neviem v čom bol problém, ale tak hrozný zvuk na javisku som ja ešte za celú svoju kariéru nezažil. A to už nejaký ten piatok hrávam. Až na jednu skladbu, som celý čas nepočul, čo hrám, napriek tomu, že hrám dosť tvrdo a hlasno. Spleť hučania, brumenia, dobre premiešanú s kde tu sporadicky znejúcim tónom mandolíny, basy a niečo málo zo spevu. Hrať a spievať po pamäti, ak je hra postavená prevažne na improvizácii a teda na uchu, je hrozné. A nepomohlo ani pritvrdenie, či prilepenie sa na mikrofón. Nevytýkam nič zvukárovi, nesedel som za mixom a teda neviem, či a v čom bol problém, či to bolo miestnosťou a sprievodným hlukom baviacej sa časti obecenstva, ktorá ma mimochodom rušila aj u iných kapiel. Musím priznať, že z javiska som odchádzal hodne znechutený. Problém zo zvukom sa ťahal skoro celý piatok. Ani jedna kapela neznela dobre a nepomohli ani snímače a zvuk bol stále nekonkrétny a často taká guča čohosi. Až ku koncu to už znelo lepšie a v sobotu to bolo už o hodne lepšie. Asi aj preto, že boli inak rozmiestnené reproduktory. Aspoň som mal ten pocit. A aj keď aj tu to stále nebolo kóšer, neviem, prečo to tak už nemohlo byť aj v piatok.
Šidlo tuším ako jediné pristúpilo k hraniu seriózne v ich tradičných oblekoch s klobúkmi a teda ako k štandardnému koncertu. Hrajú stále rovnako a výraznou osobnosťou je určite ich huslista. Nepočul som celé ich vystúpenie, ale z toho, čo som počul, sa mi zdalo, že popracovali na vokáloch, ktoré boli výrazne čistejšie ako na ich CD. Osobne mne trocha občas vadí akurát tá „melodika“, ktorú do tradičného bluegrassu používa ich banjista.
Vodopád ma prekvapil už vo Francúzku. Pamätám si ho už roky - rokúce ešte z jeho začiatkov, kedy na mňa pôsobil dosť chaoticky. Ich vlastnej tvorbe som nevedel nikdy prísť na chuť, rovnako ako nekonečnej a všade prítomnej „melodike“ Cira na jeho banji. No v súčasnosti na mňa pôsobia výrazne kompaktnejšie, jasnejšie a vyzretejšie. V ich repertoári možno aj vďaka francúzskej posile, sú podľa mňa niektoré skvelé skladby. Aj keď to nieje priamo bluegrass, je to vlastne celkom iná kapela ako si pametám.
Alan Mikušek a Grasscountry. Na poslednom bluegrass feste som bol viac ako príjemne prekvapený z vystúpenia. Alan výborne zapadol a sa dopĺňal s kapelou a znel úplne inak aj keď je aj tu "lead" na javisku spolu s jeho talentovanou dcérou.. Pred bg festom som neveril, že to bude fungovať a nakoniec som bol prekvapený práve ako to bolo kompatibilné, ako to spolu fungovalo, šlapalo, vzájomne sa dopĺňalo a hlavne prinieslo celkom nový zvuk, ktorý na Slovenskej scéne vyslovene chýbal. No tu na Kosodrevine aj keď vystúpenie bolo výborné a malo šťavu a spád, som bol trocha sklamaný. Nie výkonmi, to nie. Alan je countryovou jedničkou, Roman patrí k málo banjistom čo majú v hre šťavu a dravosť, Henrich je viac ako vynikajúci dobrista, no napriek ohlasu u publika to aspoň na mňa pôsobilo akosi rutinne. Ako keby sa ten prvotný zápal zo spolupráce bol vytratil, proste neviem čo, ale niečo mi tam nesedelo tak ako na bg feste. Žeby zvukom ? Roman totiž vsadil naviac na snímač, čo v zásade pri bicích ani iné riešenie asi nemal, ale ten zvuk banja bol každopádne des.
Od Tieňa som žiaľ nepočul ani jednu skladbu. Neviem už s kým som čo a kde práve niečo rozoberal a za čo sa im rozhodne hlboko ospravedlňujem, pretože ich považujem za ustálenú kapelu. Majú svoj zvuk a ten nemenia už roky. Musím však priznať, že ma potešilo, že chcú nacvičiť aj niektoré staré BG Album-ácke slovenské skladby. Aspoň budú tie skladby žiť ďalej.
Blue Way – Štandardný pekný a jednoduchý bluegrass. Na mňa ale pôsobilo ich hranie miestami trocha zbrklo. Je to však, ako vlastne všetko, čo tu píšem, čisto môj subjektívny názor.
Union City Grass. Túto kapelu si vážim hlavne preto, že sa nikam „netlačí“. Hrá podľa svojich schopností, tak, ako to cíti, nesnaží sa niekoho kopírovať či napodobňovať a z ich hrania som mal zatiaľ vždy dobrý pocit už aj pre slušné slovenské texty ku ktorým v poslednej dobe nejako začínam inklinovať. A hlavne cítiť z nich na rozdiel od mnohej inej kapely kľud, kompaktnosť, proste jeden celok čo je podľa mňa základ dobrej kapely. Tu im to trocha pokazil špatný zvuk. A možno aj nemali svoj deň, alebo by to chcelo novú motiváciu, novú krv, novú inšpiráciu....? Neviem. Aspoň na mňa to na Kosodrevine pôsobilo dosť ako takých „odohraných 30 minút“.
Candy Floss – Zatiaľ som ich nikdy nepočul na živo a tak som napriek môjmu útlmu ktorý na mňa nejak doliehal, na ich blok vyslovene čakal. Mužskej časti publika okamžite určite utkvie v pamäti speváčka a asi hlavne banjistka. Banjistov je veľa, ale banjistiek ..... ? A pritom nikomu by neprišlo asi tak zvláštne, ak by bola huslistkou. Čím to je ? Každopádne som ako sám banjista z jej hry bol viac ako príjemne prekvapený. Žiadne zbytočné zložitosti, žiadna snaha byť slovenskou Alison Brown. Jednoduchosť a k veci. Naviac s tou takzvanou „šťavou“, ktorá mnohému chýba. Celkovo som z ich hrania mal dobrý pocit, kľudná jednoduchá usadená muzika, jednoduché aranže hrané dobrými muzikantami. Akurát snáď Mišove fiddle a Gašparova mandolína sa mohla viac prejaviť, ale opäť tu zapracoval čiastočne aj zvuk. Jediné čo mi nesedelo bol spev. Jednak intonácia možno spôsobená očividnou trémou, ale hlavne stavba vokálov pri ženských duetách, ktorá nemala s bluegrassom žial nič spoločné a aspoň na mňa pôsobila nejako čudne.
Blue Land – Ak ma pamäť neklame neboli v programe a podľa kuloárových správ si dali pauzu čo obvykle u kapely v skutočnosti značí že končí. Tu sa objavili znova v pôvodnej zostave s Ralphom Shutom na banjo a predviedli pre nich typický „showcase“. Z ich hrania som cítil očividnú radosť, že ta ohlásená pauza sa vlastne nekoná.
Fairway. Už viac krát sme hrali na rovnakej akcii, ale nikdy som si ich nejako nestihol poriadne pozrieť a vypočuť. Jednu skladbu som letmo počul nejak v lete na námestí v Bratislave, ale až tu na Kosodrevine som si ich konečne pozrel poriadne a musím priznať, že je to kapela z ktorej som tak trocha v rozpakoch. Hlavne preto, že na mňa pôsobili ako dve navzájom si celkom cudzie zostavy v jednej. Ba dokonca aj žánrovými korenmi a muzikantským cítením. Kapela je živý organizmus čo musí dýchať spolu. Ak to tak nieje, alebo ak sa v nej objaví exibicionizmus niektorého jednotlivca je to skôr či neskôr jej rozsudok smrti. Najhoršie je ak je kapela zložená z osobností ktoré si v nej pochopiteľne hľadajú priestor. Možno sa mýlim, ale môj prvý dojem bol taký. Napriek zaujimavým a pekne zaranžovaným skladbám, či dobre šlapajúcej base Peťa Mečiara to na mňa pôsobilo zvláštne.
Neznámi – moderné country. Neviem, Alan Mikušek mi je akosi bližší možno aj preto, že sa s ním poznám už tuším odjakžíva. Na môj vkus to bolo príliš hlučné.
Peťa Luhu som žiaľ nevidel a dosť ma to mrzí, lebo nielenže ho považujem za výborného a všestranného muzikanta, a podľa toho, čo som počul aj hral výborne. Škoda. Možno niekedy inokedy.
29strings. – Musím priznať, že som bol viac ako prekvapený a boli jednou z mála kapiel kde som si schuti vypočul všetko čo zahrali. V poslednej dobe som mal pripomienky ku hre niektorých jej členov ako jednotlivcov hlavne sklonom skôr k exibícii, či seba prezentácie než spoločnému cíteniu. A hlavne dosť rozšírenému problému, uprednostňovaniu techniky, brilantnosti pred srdcom a emóciou. Naviac pamätám si ich aj v čase ich začiatkov. V čase toho ich zbrklého a prekombinovaného, či prezdobeného "akože" moderného bluegrassu, ktorý bol technicky presný, ale celkom bez emócii vyjadrených hudbou. A tu naraz ako keby dospeli, usadili sa, ukľudnili sa. Pôsobili ďaleko kompaktnejšie, zrelšie, ako keby už vedeli, čo chcú. Prekvapil ma ako Rišo, tak aj Bajo značným zjednodušením ich hry, čo je obrovské pozitívum. Ako keby už zistili, že v jednoduchosti je krása a že bluegrass vôbec nie je o predvádzaní sa jednotlivcov, ale o zvuku celej kapely. Podľa mňa ak to vydrží a neodbočia z cesty, ktorú začali, bude to určite to najlepšie, čo na Slovensku v bluegrasse v súčasnosti je.
A čo celkovo a na záver ? V celku to bol príjemný víkend plný hudby, zaujímavých stretnutí a rozhovorov o kadečom. Výborne pripravený organizačne, s výbornou stravou, uspokojivým ubytovaním občas trocha na môj vzťah k alkoholu možno u pár jednotlivcov trocha viac alkoholový ako bolo treba, ale budiž.
Samozrejme okrem slovenských kapiel tu bolo aj mnoho kapiel a muzikantov z Českej Republiky. Či už to boli Flashback, Taverna, G Run's and Roses, Album, Monogram a ďalší. Alebo muzikanti ako Mišo Hromčík, alebo Ralph Shut ktorý ako u neho býva zvykom hral na niečo asi vo všetkých kapelách. Ale o nich som vlastne ani neplánoval hovoriť. Chcel som sa tu zamerať na slovenskú scénu.
Trocha som bol možno sklamaný zo spoločného sessionovania. Predstavoval som si to trocha inak. Viac spoločného hrania, bez ohľadu na nejakú príslušnosť k nejakej skupine či už muzikantskej, žánrovej či „výkonostnej“. Aj keď sa hralo dole v bare kde sa ale nedalo dlhšie prežiť bez plynovej masky vzhľadom na fajčenie, a aj keď sa hralo po koncertoch aj v jedálni, viac to bolo o hraní po izbách v malých uzavretých skupinkách. Myslel som, že to bude viac o všeobecnom utužovaní podľa mňa stále nie jednotnej a v podstate na kraje rozdrobenej slovenskej scény. Ale hold sme už asi taký a aj keď o tom možno polemizovať, osobne ten pocit ako som zistil mám nielen ja. A s tým je spojená aj zaujímavosť, že vo svojej podstate ak neberiem do úvahy kapely a fanúšikov z čiech, tak to je vlastne kemp hlavne západného a v malej časti určitého okruhu strednedného Slovenska. Neviem čím to je, a naozaj by ma to zaujímalo, že prečo tam celkom chýbalo východné Slovensko kde je dosť dobrých hrajúcich kapiel a muzikantov. Čakal som že tam uvidím Ortuť či aspoň Robina. A tak isto aj určitá čast tradičných kapiel a muzikantov zo stredného Slovenska. Či už Minigrass, Krok, ale aj ďalší. A už vôbec napríklad aj časť západného. Že si nenašli čas taký BG Time, Atak, Kitchen Grass. Žeby o tom vôbec nevedeli ? Je pravda, že som tam stretol mnoho ľudí ktorých by som tam napríklad určite nebol čakal, ale aj naopak nevidel mnohých ktorých by som tam rozhodne čakal.
Mrzí ma tiež, že som nevidel všetko, ale ako to už býva mnohý čas som prekecal s kade kým o kade čom, a čo vlastne je, či by malo byť okrem iného aj pointou takéhoto muzikantského kempu.
Záverom chcem ešte povedať, že to čo som tu napísal je čisto môj súkromný a subjektívny názor, ktorý nieje smerodajný a nemá byť už vôbec mienkotvorný či nejakou kritikou. Je to čiste môj pocit a preto dúfam, že sa nik neurazí a nikoho sa nič čo som napísal nedotkne. Nebolo to cielom či zámerom. Myslím si ale, že by bolo hlúpe a pokrytecké všetko vychváliť ako geniálne keď si to nemyslím. A preto ak chcete niečo dodať, tak kľudne tak spravte vo fóre. Určite sa nič nebude cenzurovať pokial tam nebude osočovanie či vulgarizmus.
 Pltníci |
 Grunt |
 Šidlo |
 Vodopád |
 Alan Mikušek a Grasscountry |
 Union City Grass |
 Candy Floss |
 Blue Land |
 Fairway |
 Neznámy |
 Peťo Luha |
 29 Strings |
Ján Bratinka (c) 2009
Foto - mana2.sk