Kopčiť či nekopčiť ?

Názor: 
Rozhodne kopírovať a rozhodne nekopírovať. Alebo inak. Bez kopírovania sa v živote nenaučíte a nepochopíte to,  čo neskôr nekopírovať aby ste kopírujúc nepôsobili ako trápna kópia.

        Kopčiť, alebo nekopčiť. Večná dilema a nekonečné debaty trvajúce čo sa iba ja pamätám celé desaťročia. A aj tak to k ničomu nevedie. Aj tak sú stále na jednej strane barikády tí, čo si nevedia predstaviť nekopírovať a podľa ktorých často to, čo nieje hrané presne ako na nahrávke,  alebo aspoň v duchu nahrávky nieje bluegrassové. A na druhej strane barikády zas tí, pre ktorých kopírovať znamená nemať vlastnú tvár, nebyť progresívny, nehľadať vlastnú cestu a patriť k vymierajúcemu druhu. A kde je pravda ? Ako obvykle niekde v strede.
        Nechcem tu robiť nejakého rozhodcu a spasiteľa tohto konfliktu svetonázorov ktorý často žiaľ dokáže až rozdeliť celú scénu. Pokúsim sa iba vysvetliť svoj názor ktorý vychádza z toho čo som si za tie roky čo sa tejto hudbe venujem sám uvedomil a na vlastnej koži odskúšal. Začal by som asi tým, že som rozhodne za kopírovanie čo do najväčších detailov a že to považujem až za nevyhnutné. Ale na druhej strane som za kopírovanie iba do určitého obdobia. Keď príde čas postaviť sa na vlastné nohy, sa muzikant bez vlastnej tváre stáva často skôr trápnou kópiou niekoho pretože nikdy nebude hrať tak ako ten ktorého kopíruje. Myslíte že je to alibistická odpoveď aby som si nerozhádal obidve strany ? Určite nie.
        Bola doba keď vrcholom uznania nejakého muzikanta, alebo aj kapely bolo ak nejakú skladbu zahral presne ako to bolo na nahrávke a ako to hral niektorý z obdivovaných idolov. Je to hlavne dnešná staršia generácia bluegrassových muzikantov, kde nejaké vlastné myslenie či cítenie bolo v tej dobe našich bluegrassovych začiatkov nebluegrassové a čo poniektorým ostalo do dnes. Ale v podstate to nechcem nikomu zazlievať lebo tak sme proste vyrastali.  Každopádne si ale aj na druhej strane myslím, že u tých čo pri tomto prístupe ostali, čo svoju hudbu stavajú na kopírovaní, napriek tomu, že ich prístup plne akceptujem a dokonca chápem, a čo zdôrazňujem, si myslím, že tadiaľ cesta nevedie. Že je to často skôr možno aj podvedomá výhovorka buď pre strach, alebo neistotu šliapnuť na neprebádané územie, alebo možno u niekoľkých občas aj pre vlastnú pohodlnosť ísť vo svojom vývoji ďalej.  Samozrejme nie všetci, lebo poznám aj takých čo to proste robia z akéhosi presvedčenia.
       Problém je ale podľa mňa v tom, že tý čo kopírujú, sa často snažia napodobiť niečo čím nikdy nemajú ani najmenšú šancu sami byť. Je to ako s imitátormi Elvisa Presleyho. Elvis bol iba jeden a všetci ostatný sú a ostanú aj keď budú sebalepší, iba jeho často žiaľ trápnou kópiou. Nikdy nebudem hrať Black Jack ako J.D.Crowe, pretože nie som J.D.Crowe aj keď sa ho naučím dokonale aj s frázovaním. Jednoducho vyrastal som inak a inde, žijem inak a inde, myslím inak, mám iné každodenné starosti a radosti. To, že hrám na rovnaký nástroj je trochu málo. Jednoducho nieje možné sa vteliť do iného tela a už vôbec duše.
        A potom je tu ešte jedna maličkosť. Čo ako divák mám z toho, že niekto hrá
The Fields Have Turned Brown ako Seldom Scene ? Fajn snaží sa, je to zaujímavé a možno aj uznanlivo pokývam hlavou pretože niekto dokáže napríklad zahrať povedzme presne tie samé tóny čo niekto od Seldom Scene. Ale tým to končí.  Keď sa budem rozhodovať tak si vždy vyberiem nahrávku Seldom Scene pretože to sú Seldom Scene,  pretože to je originál, resp pretože tam vokál napríklad na rozdiel od tej kópie spieva John Duffey ktorého ani náhodou podľa mňa nik v živote nenapodobní.
          Vezmite si napríklad nejaký festival kde dramaturg spraví školácku chybu a pozve či dá do programu za sebou štýlovo a zvukovo rovnaké kapely. Stáva sa to dosť často hlavne práve preto, že vo svojej podstate práve existujú iba tie spomenuté dva štýly - kopírujúcich a nekopírujúcich. Príde prvá kapela a hra Blue Ridge Cabin Home tak ako to nahral Bluegrass Album Band. Príde druha a zahrá ju tiež a naviac navlas v rovnakom aranžmáne. Príde tretia a pri štvrtej sa už vydám smerom k bufetu, lebo presne viem čo bude nasledovať. Blue Ridge Cabin Home v duchu Bluegrass Album Bandu. Keby každá z tých kapiel zvolila vlastný prístup a vykašlala sa na Bluegrass Album Band tak ma k tomu bufetu nedostane nik ani heverom. A o tom to kopírovanie je. Kopírujú sa totiž obvykle tie najznámejšie verzie skladieb a tých až toľko nieje. Samozrejme potom na niektorých festivaloch je v podstate jedno či hrá jedna alebo desať kapiel. Stačí si pozrieť prvú a viem aký bol festival.

          Ale na druhej strane kopírovanie má svoj zmysel a  je podľa mňa priam nutnou a neoddeliteľnou súčasťou každého muzikanta. Aspoň určité jeho vývojové obdobie. Naviac na kopírovaní je založené  asi všetko. Dieťa napodobňuje rodičov, teenager napodobuje svoj idol, tak prečo nenapodobovať aj hru na banjo a vôbec hudbu ktorú hráte ? Ako sa inak môžete naučiť hrať na banjo a vlastne ako inak dokážete porozumieť hudbe ktorú chcete hrať ? To sa podľa mňa nedá.
        Spomeňte si ako vznikol váš rukopis, ako ste sa učili písať. Napríklad písané "l". Aspoň za mojich čias sa najprv obťahovali predkreslené "lastovičky" pričom zdôrazňujem "obťahovali predkreslené". Potom sme ich podľa predlohy už kreslili samy,  postupne  spájali oblúčikom a nakoniec po hodne dlhom čase sa objavilo prvé písané slovo s "l". A to bol vlastný rukopis ešte hodne ďaleko. Niekto  ho mal úhľadný niekto kostrbatý, ale bol vlastný. A s hudbou je to to isté. Bez určitých postupností za sebou logicky nasledujúcich od jednoduchého po zložité a hlavne bez kopírovania a napodobovania nemáte podľa mňa šancu sa naučiť hrať na nástroj a už vôbec pochopiť hudbu ktorú chcete hrať všeobecne. To nepadne z neba. Takže vlastnú tvár, vlastný rukopis si môžete vytvoriť iba tým, že ho máte z "čoho" vytvoriť a to "čo", sa najskôr musíte naučiť práve kopírovaním toho z čoho to "čo" vychádza, lebo inak ho nepochopíte a možno si vytvoríte síce vlastný rukopis, vlastne vlastné písmo, ale bude to práve preto písmo pre iných nečitateľné, alebo naivné.
          Je jasné, že nestačí iba bezducho kopírovať, že to treba aj pochopiť, nad tým uvažovať, hľadať súvislosti a mať ďaleko širší záber ako iba nejaký úzky okruh. A tu vidím práve občas presný opak oproti staršej generácii u časti hlavne mladšej generácie bluegrassových muzikantov kde snaha niečo napodobiť je skôr nepochopiteľný a miestami až scestný archaizmus, kde prednosť má vlastný prístup, progresívna, alebo za progresívnu označovaná vlastná cesta  od počiatku ich muzikantskej kariery, často veľmi krátkej. Všetko ostatné je v duchu známeho českého filmu „Běž spátky do hrobu“. Samozrejme že rovnako ako tradicionalizmus ani tu to neplatí globálne, ale dosť často sa s tým stretávam. A to nieje žiaden generačný problém, ale problém iného prístupu.
        Pred rokmi som spoznal jedného talentovaného banjistu, ktorý o sebe vo všetkej vážnosti tvrdil, že hrá ako J.D.Crowe. Mal obrovský talent, to je pravda, mal v sebe to niečo čo banjista musí mať, no jeho hre ešte mnohé chýbalo a aj keď bola síce technická, bola zatiaľ hodne plochá, jednotvárna a bez zaujimavých nápadov. Raz som sa ho pri nejakej príležitosti opýtal ktorých banjistov pozná a z akej učebnice sa učí.  Spomenul, že pozná Vestala, Flecka, Scruggsa a Croweho a učebnice už nepotrebuje, že už sa naučil dosť a chce ísť vlastnou cestou. A tak mi nedalo a spýtal som sa ho na mená ako Baucom, Adcoock, Eldridge,  Shelton, Stanley, Osborne z ktorých ani jedného nepoznal a poznať vraj ani nepotrebuje.
        Podobne som spoznal ešte pred ním jedného iného banjistu čo do každého kúta svojej hry dával melodiku. Na nej všetko staval a vďaka tomu jeho hra  pôsobila aspoň na mňa nevkusne a skôr ako poskladané cvičenia zo škôl melodického banja než breaky čo majú hlavu a pätu. Jeho veľkým vzorom a vlastne alfou a omegou hrania na banjo bol Alan Munde ktorého ako vravel má dokonale preskúmaného a ostatný banjisti ho vlastne ani nezaujímali. No jeho hra ako hra Alana Mundeho určite nepôsobila.
     A poznal som ešte jedného zaujímavého banjistu, ktorý nepoznal ani toho Mundeho a celú hru tak ako vlastne celá kapela v ktorej hral, staval viac na svojom cítení a zopár nahrávkach čo vlastnil. Jeho hra bola síce originálna a svojská, mala rozhodne vlastnú tvár, to je pravda, ale žiaľ s bluegrassovým banjom mala pramálo spoločného.
          Tých prvých dvoch som stretol pred nedávnom a musím priznať, že som bol z oboch dosť prekvapený ako svoju hru zmenili. Zrejme si mnohé uvedomili, museli sa vrátiť späť, možno začať odznovu a museli asi hodne vynaložiť na to aby sa dostali zo slepých uličiek kam sa pôvodne rútili. Ten tretí v nej žiaľ ostal a nedávno som našiel inzerát, že predáva banjo. 
        Prečo to hovorím ? Pretože som na tom bol podobne, ale mal som možno v poslednej chvíli to šťastie osobne spoznať  banjistu, ktorý môj pohľad na bluegrass dokonale zmenil. Mal jasný a okamžite identifikovateľný zvuk a rukopis a fascinoval nielen svojou jedinečnou hrou, ale hlavne vedomosťami a prehľadom. Hlavne tým, že pri debatách o niektorých skladbách a vôbec technike hry dokonale poznal a vedel ako niektoré skladby hrá J.D.Crowe, tie samé skladby ako rozdielne hrá John Hartford, Ralph Stanley,  Don Reno,  alebo Bela Fleck. Presne vedel v čom je podstata rozdielov niektorých podobných techník a obratov medzi hrou Don Rena a Earla Scruggsa,  ako znie Salt Creek s kapodastrom a ako bez neho v polohe či v inej tónine ako A dur. A samozrejme vrátane znalostí celej histórie banja a asi všetkých spôsobov hrania na tento nástroj. Jeho meno je Tony Trischka. Vtedy som si (a nielen ja) uvedomil ako málo o tom čo robím, čo ma baví a o čom vravievam, že je môj život vlastne viem. Ako povrchne sa tej akože „láske“ vlastne venujem.
        A v tom je podľa mňa pointa tej plochosti u mnohého aj súčasného banjistu ale vlastne aj iných muzikantov. V tom je pointa problému práve tej mladšej generácie ktorú aspoň ja a podľa debát aj iný často cítia. Kde je síce bežné, že je čisto a technicky perfektne zahraná často ťažká technika bez najmenšieho zaváhania, kde je aj tá akože vlastná tvár, ale paradoxne je všetko sterilné, hrané často ako stroj s tlačítkami ON a OFF, plocho, bez citu, bez pochopenia toho čo hrám a hlavne prečo hrám to čo práve hrám práve tam kde to hrám. Čo mám z banjistu čo vie premasírovať hmatník ak jeho hra je jednotvárna, plochá ako stroj a bez srdca či osobnosti a aj keď to je akože tá jeho vlastná a progresívna tvár. Myslím že je problém práve v inom prístupe, možno tým, že je všetko na internete a človek stráca prehľad čo je kvalitné a čo scestné. A možno pre povrchnosť a tu vlastnú cestu, vlastný rukopis za každú cenu ale bez poznania všetkých písmen ktoré v abecede sú. Keď totiž postavím dom na špatnom hlinenom základe, skôr či neskôr určite spadne.
        Takže preto kopírovať určite áno, a preto určíte začať od koreňov a samozrejme  hľadať aj širšie súvislostí, snažiť sa pochopiť aj trocha ďalej a do väčšej hĺbky ako kam práve dovidím.  Nestačí sa iba nadrieť nejakú techniku ba ani celú skladbu presne do detailov vrátane frázovania a dynamiky. Určite vám to niečo dá, ale ak nad tým nebude uvažovať nebude to vedieť ani v tom vlastnom rukopise neskôr použiť, lebo aj keď to budete vedieť zahrať, nebudete tomu rozumieť. Ak nepochopíte, že prečo zvýrazniť práve tento tón v tomto breaku, prečo pridať na dynamike práve na tomto mieste v skladbe, prečo tu pri sklze G2-4 ho zahrať rýchlo a razantne a prečo pri tom samom sklze naopak inde je lepšie si trocha počkať  nepochopíte to podstatné. Nieje dôležitý ten sklz ktorý je vždy o tých istých tónoch, ale to ako tie tony zahráte. A tu vám pomôže jedine kopírovanie do detailov a následne porovnávanie a hľadanie súvislostí. V jednoduchosti je naviac krása a mnohé čo sa zdá zložité a ťažké keď pochopíte, zistíte, že je to vlastne jednoduché.
        Takže preto tvrdím, že kopírovať áno, aspoň sa snažiť, aby som sa naučil a pochopil to čo chcem hrať a naučil sa tú písanú abecedu z ktorej poskladám vlastný rukopis. A preto tvrdím, že kopírovať áno ale iba do určitého obdobia. Pretože jedného dňa sa podľa mňa treba postaviť na vlastné nohy a vydať sa vlastnou cestou inak skĺznem do šede napodobovania a nikdy nebudem sám sebou. A ak to bude v pravý čas, ak budem mať postavené dobré základy, tak aj tá vlastná tvár bude presne podľa mojich predstáv. Či už štýlovo čistá a v určitom hudobnom duchu na nerozoznanie a dokonale doň zapadajúca, alebo celkom nová, ale vždy rovnocenná a pre všetkých čitateľná. Robia to tak tie nami zbožňované americké hviezdy. Ani z nich nik učený z neba nespadol a aj tie najväčšie hviezdy majú za sebou často dlhú cestu než sa dostali tam kde dnes sú. Tak prečo by sme to nemali robiť aj my. Sme hádam niečo viac ako oni ?


Ján Bratinka (c) 2008