Banjista (muzikant) v kapele nieje ten,
okolo ktorého sa všetko točí.

            

        Nejeden krát som sa stretol s kapelou čo na tom technicky bola výborne. Čo hrala často  ťažké veci bez najmenšieho problému, spievala pekne a rytmicky to celé šlapalo. No napriek tomu tam čosi chýbalo a celé to pôsobilo nejako neúplne.  Väčšinou to neznelo kompaktne ako celok a skôr ako keby v tej kapele sa síce hrala ta istá skladba, ale každý jej člen ju hral vo svojej malej uzavretej telefónnej búdke. Ba občas to pôsobilo skôr ako keby sa každý predvádzal, snažil hlavne sám      vyniknúť, zahviezdiť,  než  by žil a dýchal pre kapelu ako celok.
           A stretol som sa s tým aj na sessionoch. Občas vidieť, že nejaký muzikant hrá a existuje hlavne pre seba. Nejde mu o konkrétnu zostavu, spoločný výsledok či zvuk, ale skôr o seba realizáciu a možno aj skôr o seba  prezentáciu. Je mu jedno či momentálne hrá nejaký iný nástroj. Ten jeho musí rozhodne znieť.
         Videl som nedávno jedno video z nejakého sessionu s Trischkom a vlastne som to aj zažil, ako s ním tak na sessionoch s ďalšími muzikantmi jeho kalibru.  Znie skladba a oni si iba sedia a potichučky brnkajú aby nerušili okolie, dali každému možnosť sa realizovať, ale hlavne aby práve hraná skladba znela dobre v kontexte. A keď sú vyzvaný niekým z „fóra“ tak vypália svoj break a zas sa stiahnú a brnkajú si tíško nikoho okolo nerušiac. Na rozdiel od mnohých čo „svoj break“ hrajú od začiatku až do konca skladby aj bez vyzvania niekým z fóra.
        A to potom samozrejme prenášajú aj do kapely v ktorej hrajú. Proste nežijú pre organizmus ktorého sú súčasťou, a ktorý im vlastne umožňuje žiť. Respektíve pre ich momentálne bytie to až tak moc neznamená. A tak dnes sú tu a zajtra tam a je im v podstate jedno čo sa deje okolo. Všetko je vo svojej podstate iba dočasným domovom bez záväzku a hlbšieho vzťahu k celku, aj keď vzťah k jeho jednotlivým členom môže byť vybudovaný a veľmi blízky prirorita je na ich sebarealizácii.
        Áno je pravda, že každý sa musí presadiť sám a tiež, že muzikanti proste prichádzajú a odchádzajú. Ale keď sú niečoho súčasťou a pokiaľ to nieje iba suché angažmán tak by mali žiť na plno pre ten celok ktorého sú momentálne súčasťou a prispôsobiť sa jemu a nie čakať, že sa on prispôsobí napríklad im. Nie tá kapela je tu pre nich, ale oni sú tu pre kapelu. A je jedno či tú kapelu založili alebo nie.
         Nie tak dávno na jednom festivale som si vypočul niekoľko kapiel zložených prevažne z rovnakých muzikantov. A priznám sa, že som nechápal dôvod ich existencie. Iba ak zvýšenie počtu kapiel na tom festivale, alebo ako ďalšiu možnosť ukázať sa, či byť čo najviac na javisku za každú cenu. Všetci totiž v každej zneli celkom rovnako. Hrali tak isto a tak aj všetky kapely vlastne zneli ako jedna.  A v tom priznám sa nevidím žiaden zmysel ani pre zostavy vznikajúce výlučne pre nejaký festival. Predsa ak už hrám v nejakej kapele určitú muziku do druhej pôjdem, alebo ju založím skôr preto, že tam budem hrať niečo odlišne znejúce, alebo celkom iné čo si v tej prvej napríklad zahrať nemôžem. Tým nechcem povedať,  že ak v jednej hrám tradičný bluegrass, tak do druhej pôjdem iba ak bude hrať newgrass. Môže kľudne hrať ten samý tradičný bluegrass, ale jej celkový zvuk či už spôsobom aranžovania, stavbou vokálu, výberom repertoáru a pod. je trocha iný ako u tej prvej. Ale ak je zvuk jednej i druhej skoro na vlas rovnaký a hlavne ak aj v jednej a aj v druhej hrám cítením presne tak isto,  tak si myslím, že je to o ničom, lebo sa neprispôsobujem celku a jeho potrebám, ale sa vlastne snažím zmeniť zvuk celku k obrazu svojmu.  Podľa mňa je teda v takom prípade otázne či ako muzikant mám príliš úzky rozhľad a schopnosti na to aby som hral v každej zostave inak, alebo tu druhú zakladám iba pre svoju väčšiu a hlavne častejšiu prezentáciu na javisku. Čo sa zase mne zdá dosť trápne. Jerry Douglas pred rokmi keď bol na Slovensku povedal, že je dobré ak muzikant hrá vo veľa kapelách. Určite však mal na mysli práve to, že každá je iná a tak ma núti rozmýšľať a hrať inak, čo je pre rast muzikanta obrovský prínos pre získavanie nadhľadu a skúseností.
            Ak si pozriem video nahrávky amerických muzikantov (ale aj niektorých napríklad českých) hrajúcich v rôznych kapelách, na jednej strane síce znejú rovnako, koniec koncov je to ich rukopis, ale na druhej sa absolútne prispôsobia potrebám kapely a celkovému zvuku.  Videl som videa napríklad Bélu Flecka s tradičnou zostavou, či ako súčasť nejakej exibície kde sa hrala tradičná muzika a kde aj on v žiadnom prípade nehral svoje typické breaky, ale jednoducho a čisto v duchu Scruggsa. A to naviac neuveriteľne presvedčivo a dokonalo. Sám Tony Trischka v nejakom rozhovore vraví, že sa zásadne prispôsobuje potrebám kapiel a zostáv kde hrá. Že ak hrá v tradičnej zostave hrá veľmi jednoducho a dáva si pozor čo hrá. A naopak ak hrá napríklad s Psychograssom tak sa nechá strhnúť a dokonale sa odviaže. A to neplatí len o banjistoch. Stačí si vypočuť nahrávky Sama Busha ako na jedenej strane hrá progresívnu mandolínu a na druhej vie zahrať až neuveriteľne „monroovsky“. To samé David Grissman, alebo Tony Rice, ktorý má svoj jednoznačný rukopis, ale pritom som videl video nahrávku kde ak by som nevidel, že to hrá on tak si myslím, že to hrá Doc Watson.  A nakonioec starý dobrý Hot Rize je myslím jednoznačný presvedčivý dôkaz a proti-argument na prípadnú poznámku o rovnakých muzikantoch. Tí samí muzikanti, dve kapely a dva absolútne odlišné zvuky.  Čo viac k tomu dodať ?
        Pointa je hlavne v tom, že tí všetci prv než sa dostali tam kde sú, vyskúšali všetko možné, prešli mnohou zostavou a mnohým zvukom. Preštudovali mnohého muzikanta, jeho štýl a charakteristiku. A hlavne začali tradíciou v ktorej je a ostane základ. Majú teda tak rozsiahly prehľad a tak pevný základ, že na ňom môžu postaviť vlastne čokoľvek. A tak pre nich nieje problém sa prispôsobiť potrebám a zvuku kapely, alebo zostavy v ktorej práve hrajú. Keď ich človek počuje okamžite podľa rukopisu vie, že sú to oni, ale zároveň s každou kapelou znejú inak. Čo nič v zlom, ale v našich končinách dosť postrádam. Už som sa stretol s muyikantami čo vedia brilantne a technicky čisto zahrať zložité breaky a obraty, ale ak majú zahrať tak aby to znelo tradične v duchu F
&S, Stanleyho či Monroea, tak na rozdiel od svojich amerických vzorov v podstate skončili.
            Z toho je jasné, že nestačí sa iba naučiť hrať na svoj nástroj, ba ani vybudovať si akýsi svoj rukopis. Je toho k tomu treba ďaleko viac a hlavne si uvedomiť, že svet sa netočí okolo môjho nástroja.
            Je to možno vec názoru, ale každopádne mne sa nepáči ak  muzikant nech bude hrať kdekoľvek bude hrať stále rovnako. A vôbec ho pri tom nebude „rušiť“, že jedno je trebarz niečo moderné čo vyžaduje iný prístup ako niečo iné čo je celkom tradičné. Banjisti budú hrať rovnakú melodiku do Whisky Before Breakfast, ako aj do Blue Night či možno aj Angel Band. A určite budú rolovať stále, v slohe, v refréne pod sólo mandolíny, gitary a možno aj v stop time. Neviem či dôvodom je to, že buď ešte nemajú dostatok skúsenosti, alebo sa chcú ukázať. Predsa pri počúvaní nahrávok si každý musí všimnúť, ako sú postavené skladby. Kde sa čo hrá a kedy sa napríklad vôbec nehrá. Kedy znie nástroj v popredí, kedy v pozadí a kedy napríklad vôbec. Má to v podstate aj svoje pravidlá a je to závislé jednak na samotnej skladbe, ale hlavne na duchu skladby. Pričom dominantný je celkový zvuk ktorý kapela v danej skladbe chce dosiahnuť. Nieje nič horšie ako keď napríklad banjista hrá ako stroj. Čo na tom že si podľa jeho timingu môžem nastaviť sekundovú ručičku keď to je stále a stále dokola to samé, monotónne bez akejkoľvek dynamiky ako taký verglík.  Keď ako divák neviem rozlíšiť či hrá doprovod pod spev, podfarbuje husle alebo či hrá sólo. A to určite nieje problém zvukára pretože dynamiku a frázovanie tvorí muzikant. A keď naviac každá skladba  znie v duchu poskladaných cvičení zo škôl.....
            Počul som už argument, že takto sa hrá moderný bluegrass. Nuž čo k tomu dodať...... Áno je pravda, že ak budem hrať napríklad Blue Night tradične budem hrať povedzme veľmi jednoducho a pod spev budem hrať buď jednoduchý rolovaný doprovod s čo najmenej, alebo s čo najjednoduchšími ozdobami, striedaný s vampingom. A ak ho budem chcieť poňať progresívnejšie tak budem okrem iného výberu tónov asi aj viac rolovať, asi aj viac zdobiť a rolovať trebarz aj pod mandolínové sólo kde by som inak určite hral v tradičnom duchu priznávku aby som nahradil tu teraz chýbajúcu výraznú druhú dobu pre tradičný bluegrass tak dôležitú. To je pravda. Ale nieje pravda, že v rolovanom doprovode sa hrá to isté, resp. tak isto ako v sólovom parte. Doprod, aj progresívny má celkom inú logiku ako sólo. Stačí si preštudovať a porovnať napríklad hru J.D.Crowa a J. Millsa. Je to dosť výrazný generačný a aj štýlový rozdiel. A ak sa pozorne započúvate do hry doprovodov zistíte, že je to svojou logikou niečo celkom iné ako sólové party.  A v tom je podstata.  Nejde o to rolovanie, ide o to ako sa roluje. A hlavne nedá sa rovnako pristupovať k napríklad River of Jordan a Home Again pretože sú to charakterom dve úplne odlišné skladby.
            Určite nieje podmienkou hrať stále v celej skladbe a už vôbec v každej skladbe. Ak pozorne počúvate skladby zistíte, že občas tam banjo proste nieje. Obvykle to je  napríklad v refréne kde povedzme banjista spieva. Ale aj preto, že takto tam ten vokál povedzme ďaleko krajšie vyznie. Prichádza k zmene farby celkového zvuku. Všimnite si, že tam banjo zahrá povedzme iba jeden takt na konci prvej frázy a pripojí sa napríklad až do záveru refrénu. Niečo podobné je napríklad typické aj pre tradične hranú mandolínu ktorá sa podobne v refréne stiahne a čopy začne hrať až nejako na posledný akord, dva či tri takty od konca refrénu. A naopak ako obvykle výrazne pridá na dynamike čopov keď nastupuje banjo na sólo. Skôr sa to objavuje v tradičnejších live nahrávkach, ale je to pekný efekt ktorý sa akosi vytráca. Vôbec v niektorých skladbách je pekné ak sú tam oblasti kde niektorý nástroj, alebo nástroje vôbec nie sú. Ak sa striedajú v podohrávkach a skladba je svojou atmosférou a hlavne farbou zvukov pestrá. Hudba je predsa reč a aj tá ak je monotonná tak nudí. Na farbe zvuku a atmosfére treba stavať a jej podriadiť cele arange. Takže aj tu sa nič netočí okolo jednotlivca, ale okolo skladby ako celku.
            Nezanedbateľnou vecou je, že banjo je veľmi dynamický nástroj. Je to často dravec, ťažný kôň skladby. A tak je dôležité či skladbu ťahá, je mierne popredu, alebo ju naopak brzdí, je mierne pozadu a dáva jej ten takzvaný ťažký zadok. Oboje je správne, ale mimoriadne závislé od samotnej skladby. Takže aj tu musí banjista vedieť hrať tak i tak a svoju hru prispôsobiť potrebám kapely, skladby a nie sebe. Dobrý banjista vie hrať bodkovane i presne. Vie hrať potichu i hlasno. Vie byť popredu i pozadu. Podstatný nieje break, v tomto prípade ba ani dynamika, ale zvuk a atmosféra.
            Kapela je jeden kompaktný živý organizmus. Je to podobné, ako s človekom. Narodí sa, vyrastá prekonáva detské choroby, učí sa chodiť a vôbec žiť, hľadá si svoje miesto na slnku, buduje si kariéru, dosiahne jej vrchol, ak je úspešná zanecháva za sebou svoj otlačok, až nakoniec rovnako ako každý organizmus zostarne a nakoniec zaniká, často na následky chorôb a hlavne nesprávneho fungovania či spolufungovania jednotlivých jeho súčastí. Preto tak isto ako živý organizmus je aj kapela životaschopná a zdravo fungujúca iba ak v nej správne a hlavne výlučne pre ňu a pre jej dobro a jej prospech fungujú a existujú všetky jej súčasti. Ak žijú a všetko podriadia pre ňu. Okamžite ak jedna súčasť vybočí či prestane slúžiť celku, ba dokonca začne slúžiť hlavne sama sebe prestáva dobre fungovať a pôsobiť aj celok. A to je ako u človeka okrem nezdravého výzoru a špatného pocitu z celku aj skôr či neskôr často nezvratný koniec celku.            
            A banjista nieje nič iné ako súčasť tohoto živého a dýchajúceho organizmu. Ako bude v jeho prospech a preň pracovať, ako bude dýchať v jednom rytme s ním,  tak bude zdravý, alebo chorlavý celý organizmus. A teraz nemám na mysli iba presnú dochádzku na skúšku, nutného odriekania a prispôsobenia svojho rytmu života a často i súkromia kapele, či absolútnu samozrejmosť akou je to,  že cvičí aj doma. To je samozrejmosť s ktorou by sa vôbec nemalo zaoberať. Dôležite je to, aby vedel citlivo reagovať a prispôsobovať sa potrebám a cieľom kapely, jej zvuku, a zvuku a atmosféry skladieb ktoré sa hrajú. Ako ostatok kapely aj on si musí uvedomiť že aj s ním vstáva i padá celá kapela. A že nie kapela je tu kvôli nemu, ale on je tu kvôli kapele.

 

Ján Bratinka (c) 2008