5-strunnové banjo,
jeho história a konštrukcia.


1. Banjo a jeho história

2. Aké banjo
3. Na čo pri kúpe dbať
4. Doplnky k banju
5. Výrobcovia, servis a predajcovia
6. Niektoré banja a príbuzné nástroje

Príslušenstvo.
1.
Struny sú v zásade pre samotné banjo čo do kvality konštrukcie nepodstatné pretože je to hodne individuálna vec aj keď na druhej strane majú dosť podstatný vplyv na zvuk. Ja uprednostňujem GHS triedy 11 (občas aj 10) pokiaľ možno phospor-bronze. Treba sa o ne starať po každom hraní ošetriť a očistiť od potu a pravidelne meniť. Pri každodennom hraní struny vydržia maximálne 14 dní. Potom strácajú zvuk a postupne prestávajú ladiť. Ale mal som už struny čo ladili viac ako dva mesiace. Struny by sa mali meniť podľa potreby vždy keď prestávajú ladiť, alebo strácajú zvuk čo záleží od spôsobu hrania, ako často hráte, ako máte agresívny pot a podobne. V priemere to je raz za mesiac. Nieje vhodné im po roku zapáliť sviečku k ich ročnému výročiu.
Phospor Bronze struny vydržia kratšie, ale majú zvonivejší a mohutnejší zvuk. Niklové vydržia dlhšie a majú kratší zvuk. Tenké struny sú cinkavejšie, tvrdšie znejú konkrétnejšie. Občas je vhodná kombinácia viacej sád a hrúbok na zlepšenie rovnomerného rozloženia tlaku na kobylku. Používa to mnoho banjistov. Tvrdšie struny majú výhodu, že sa do nástroja môžete oprieť čo je pre hru dosť dôležitá vec. Jemná hra až na výnimky banjistov kapiel ktorých repertoár to vyžaduje obvykle farbou a škálou zvuku nestojí za nič. Tradičný bluegrass sa hrá tvrdo. Zložitejšia technika, hlavne single string použitý napríklad v jazze skôr jemnejšie. Tomu treba prispôsobiť aj struny. Tvrdá hra na mäkkých strunách je udrnčaná. Tak isto naopak mäkká hra na tvrdých strunách je hluchá. Dobrý banjista naviac musí vedieť hrať tak, tak aj tak.
Osobne používam GHS media o hrúbke 0.11, 0.12, 0.13, 0.22, 0.11. Občas aj wildcat sadu GHS 0.11, 0.11, 0.13, 0.22, 0.11 ktorá má po stranách vyrovnanejší tlak na kobylku. Skúšal som aj sadu 0.11, 0.13, 0.16, 0.24, 0.10 alebo 0.11, 0.13, 0.16, 0.26, 0.10. Majú zaujímavý zvuk hlavne pre tenšiu g, ale skôr sa podľa mňa hodia na frailing než bluegrass.




V našich bežných obchodoch budete mať možno problém zohnať vhodné struny. Dokonca som sa stretol s tým, že oficiálny zástupcovia niektorých značiek nie sú schopný (alebo ochotný) zabezpečiť struny aké budete potrebovať a tvrdohlavo ponúkajú iba to čo je vhodné pre nich. Takže aj tu často bude nutné si struny zabezpečiť cez internet, alebo v zahraničí kde tento problém nie je. Ale to je bežné a väčšina popredných hráčov to takto robí pričom si zabezpečí zásobu na celý rok.  Len pre zaujímavosť, u banja sa používajú v určitej oblasti aj nylonové struny.
2.
Puzdro. Ak je to možné banjo kupujte jedine s pevným futrálom. Je to mimoriadne citlivý nástroj na poškodenie vzhľadom na nepomer hmotností a masy vôbec čo do hmatníka a tela. Kameňom úrazu je spoj. Ak príde tu k poškodeniu je nastroj prakticky odpísaný a oprava je značne nákladná. Pričom sa môže stať že už nikdy z neho nedostanete s novým korpusom či hmatníkom ten istý zvuk ako pred poškodením. Preto žiadne plátené puzdrá , alebo náhradné napr. gitarové. Jedine originál banjový tvrdý futrál ktorý ho zároveň chráni aj v zime. Každý nástroj prudkou zmenou teplôt strašne trpí.


3.
Popruh. Je vhodnejší pevný kožený a široký aby sa rozložila značná váha nástroja. Hlavne musí byť pevne ukotvený aby nedošlo k samovoľnému uvolneniu a pádu nástroja.



Mal by byť ukotvený pod strunníkom a hmatníkom, pričom by mal viesť pod najmenej troma napínačmi na každej strane pre lepšiu stabilitu. Ak ho budete mať uchytený na oboch stranách iba o jeden, môže sa vám po čase stať, že sa skriví.



Osobne používam kožený široký ktorý ma na oboch koncoch špeciálne uzatváracie zámky, ktoré ukotvím o napínače. Jeden za strunník a jeden pod hmatníkom.


4.
Stojan. Nikdy neopierajte banjo o hmatník a nejakú stenu. Jeho pošmyknutie by spôsobilo nenapraviteľné škody. Ak nehráte položte ho na puzdro na zem, najlepšie ale priamo do puzdra a na bezpečné miesto. Nezabúdajte, že vaše banjo môže znamenať váš najväčší alebo najcennejší majetok čo vlastníte a tak sa k nemu aj správajte. Ak už používate stojan tak musí byť bezpečný a banjo v ňom musí dobre sedieť s možnosťou zafixovania. Musí byť stabilný. V žiadnom prípade ale nenechávajte doma banjo v stojane a už vôbec v blízkosti radiátora. Spôsobilo by to nenapraviteľné škody.

5.

Prstence. Je to často aj vecou vkusu . Osobne používam tvrdené palcové plastové Golden Gate alebo Gewa a kovové nikel-strieborné National na ostatné prsty. Vyhovujú mi nezničiteľnosťou, tvarom ale hlavne zvukom. Tie kovové sú bez najmenšej známky opotrebenia viac ako 10 rokov staré. Sú z nikel-striebornej zliatiny a preto obvykle aj o niečo drahšie. Palcový Golden Gate dáva plnší a zároveň mäkší okrúhlejší zvuk ako dosť plocho znejúci mäkší Dunlop. Dunlop sa hodí skôr na mäkšie struny 9, prípadne 9.5.
Kovové National majú výrazne konkrétnejší a jasnejší cinkavejší zvuk ako Dunlop. Mne kovové Dunlop pripadajú zvukom tupé a naviac sa obvykle aj skôr opotrebujú a vytvorí sa v nich drážka. Ale niekomu môžu vyhovovať. Problém je ale v tom, že k nám sa do bežných obchodov dováža iba jeden základný typ pričom aj Dunlop ma celú škálu rôznych materiálov, hrúbok a tvarov. Tak či tak sa ale Dunlop hrou či teplom rozťahujú a potom pretáčajú. Takže ich počas hrania musíte striedať. Naviac aj tvarom majú  hlavne palcové iné uhlovanie a tak okraj práve tak nešťastne riešený, že často tlačí na koreň nechta na palci. Ale ako som povedal je to aj vecou zvyku.
Zvuk u kovových závisí rozhodne od materiálu kde sa používa mosadz, oceľ, striebro, nikel, alebo aj zlato a aj od tvaru. Celkom iný zvuk dostanete so zaoblenými a iný s prstienkami s hrotom. Iný zvuk budete mať ak ich necháte rovné a budú vám odstávať a iný ak budú kopírovať bruško prsta. To však tiež zavisí hlavne od spôsobu úderu a držania ruky. A to samé platí aj pre plastový palcový. Je to vždy vec skúšania a nakoniec vkusu.
Nikdy nepoužívajte gitarové, alebo dobrové plastové palcové, ktoré sú väčšie a  pokiaľ sa neupravia, hrá sa s nimi o hodne horšie. Tak isto nedoporučujem kovový palcový ktorý aj keď dáva svojský a dosť ostrý zvuk, ničí struny.
Plastové na prsty tiež nie sú vhodné, lebo banjo nikdy poriadne nerozozvučia. Prstence majú aj keď sa to možno nezdá enormný podiel na zvuku. Ak máte možnosť vyskúšať si viac druhov sami zistíte rozdiel nielen čo do materiálov, ale aj hrúbky a tvaru.



Aj keď sa bežne nepoužívajú, ale existujú aj prstienky pre clawhammer.

 
6.
Kapodaster. V žiadnom prípade nedoporučujem systém Shub aj keď je populárny. Špatne sa na nich nastavuje tlak aj keď ich veľmi rýchlo nasadíte a zosadíte. Okrem toho že rozlaďujú nastroj ak nie sú dobre nastavené majú jednu obrovskú praktickú nevýhodu. Ak je tlak príliš vysoký nechceným drgnutím do neho pri sklze alebo zmene polohy ruky je viac ako isté, že vďaka týmto tlakom vám počas hrania odletí, priam vystreli aj niekoľko metrov. Ak sa to stane počas koncertu je to dosť nepríjemné. Najlepšie sú kapodastre ktoré obopínajú celý hmatník, kde je možné tlak spodnou prítlačnou plochou so zavitom plynulo nastaviť, sú útle a pritom dosť pevné aby sa neohýbali. Vláďa Ptáček takéto kedysi vyrábal a pokial viem vyrába do dnes. Ja mám sériové číslo 10 (old timer) a do dnes som s ním nadmieru spokojný.  A musím priznať, že som skúšal aj podobné od renomovaných výrobcov a nakoniec som sa aj tak vrátil vždy k Ptáčkovy ktorý je už viac ako tuším 15 rokov prakticky nezničiteľný na rozdiel od večných problémov s bužírkami, spružinami, skrutkami a kto vie čím u renomovaných značiek.








Piata struna by mala mať háčky. Ak si ich neviete spraviť sami požiadajte niekoho kto to vie. Musíte sa ale zmieriť s tým, že do vášho nástroja bude obrazne povedané niekto tĺcť klince (vľavo). Existujú ale aj iné formy kapodastrov na piatu strunu. Buď spružinové, ktoré uchytia iba piatu strunu a držia o hmatník, alebo koľajničky vedené na bočnej strane hmatníka so špeciálnym prítlačným mechanizmom (vpravo). Osobne mne však ani jeden nesedí keďže mi zavadzajú pri hre. Hlavne tie čo obopínajú hmatník časom prestanú pružiť a už ich tlak nieje dostatočný a naviac pri pohybe po hmatníku jednoducho zavadzajú a môžete ich zhodiť. Ale naopak aj z háčika pri snahe o čo najrazantnejší uder palcom na tenkú g ju spod háčika môžete nechtiac vysunúť ak je háčik otočený smerom do hmatníka.
Háčky by mali byť na 7, 9 a 10 pražci. Ideálne ak sú aj na 8. Najmenej na 7 a 9. Do B a C sa potom g struna dá doladiť o poltón nahor, alebo nadol. V niektorých skladbách ale bude treba oproti originálnej tabulatúre asi zmeniť prstoklad ak sa v nej hrá hmat aj na tenkej g strune

7.
Ladička. Snažte sa naučiť ladiť aj bez nej. Inak vám zlenivie ucho a bez ladičky v podstate nebudete vedieť naladiť váš nástroj. Ale na javisko a do štúdia by ste bez banja naladeného pomocou ladičky ísť nemali. Nedoporučujem lacnejšie s displayom z tekutých krištáľov. Pri slnku na ňom nič neuvidíte a obvykle sú naviac nepresné. Ladička by mala mať ako ledky tak napríklad mechanickú ručičku. Dobre sa s nimi ladí majú malú spotrebu a baterka vám vydrží aj niekoľko mesiacov. Hlavne však sú spoľahlivé a presné. Vo svojej Yamahe mám baterku už viac ako rok. Ale zas je pravda že ju používam tak raz za týždeň až dva. Najlepšie sú asi Korg, Yamaha, alebo Boss. Sú však obvykle drahšie a stoja obvykle nad 3000-Sk.

V poslednej dobe sú hitom veľmi dobré rezonančné ladičky ktoré sa nasadzujú na hlavu hmatníka a môžete ich tam mať počas celého koncertu a priebežne promptne doladiť. Osobne používam už dlhšiu dobu IMT 900 s podsvieteným displayom a funkciou kompenzácie kapodastra. 


8.

Metronóm. Pre presné hranie a správny rytmus je metronóm nevyhnutnosťou.  Bez neho sa určite nezaobídete. Vhodný je ako mechanický tak aj digitálny. Ideálne je ak sa vám zmestí do futrálu.  Dobré sú napríklad Boss.  Ak máte doma počítač tak vám stačí midi editor, alebo editor tabulatúr napríklad GuitarPro kde cvičíte priamo s nasamplovanou midi skladbou, alebo si v nejakej prázdnej skladbe nastavíte 99 taktov s 99 opakovaniami a ako nástroj si zvolíte Low Wood Block. Potom stačí iba meniť tempo.

9.
Dusítko. Je to výborná pomôcka večerného cvičenia lebo tlmí hlasitosť nástroja. Nasadzuje sa na kobylu a tak zvyšuje jej hmotnosť čím tlmí hlasitosť zvuku. Je to dobrá pomôcka ak chcete cvičiť večer a nerušiť okolie. Dobré sú kovové. Drevené, či husľové nemajú dostatočnú masu. Exisgtujú aj dusítka ktorých princíp je založený na tlmení strún. Nasadzujú sa priamo na struny pred kobylku. Podľa mňa sú však nevhodné podobne ako guma pod strunami, či ponožky v korpuse aj keď sú samozrejme tiež riešenie. Problém spočíva v tom, že vám síce tá guma stlmí hlasitosť nástroja, ale zároveň tým, že je pred kobylkou aj spôsobí nepresnosti v ladení hlavne v polohách. Najväčší problém pri použití gumy je to, že niektoré techniky prestanú znieť celkom, alebo znejú značne skreslene a neúplne. Napríklad sklz, príraz, odťah a už vôbec flažolet. Tie teda vlastne vôbec nemôžete cvičiť, lebo nemáte zvukovú kontrolu či ich hráte dobre. Štandartné kobylkové dusítko tieto problémy nespôsobuje a iba tlmí zvuk celkovo. Naviac banjo s ním ma zaujímavý zvuk takže už som ho použil cielene aj na javisku či štúdiu.


10.
Čistič strún. Predlžuje životnosť strún. Ak s ním čistíte struny pred a po každom hraní je predpoklad, že vydržia o niečo málo dlhšie. Výmene sa však aj tak nakoniec nevyhnete. Najznámejší je asi Fast-Fret vhodný skôr ako prevencia a pri nie až tak extrémnom znečistení,



a Dunlop Cleaner ktorý je agresívnejší a rozpúšťa do hlbky pórov hlavne ak máte napríklad agresívny pot.


11.

Učebnice.  Snažte sa zadovážiť si iba originál. Jednak tak neporušujete autorské práva a vyhnete sa možným problémom a hlavne iba tam máte záruku, že bude všetko tak ako má byť. Začnite s jednoduchou Scruggsovou technikou. A to zdôrazňujem s "!!!!!!!!!!!!!". V žiadnom prípade nezačínajte od konca napríklad s melodikou, single stringom či inou technikou. Na tú zabudnite pokiaľ dokonale nepochopíte a nezvládnete Scruggsovu trojprstú techniku a jej vedenie melodickej linky a doprovodov. Preskočili by ste prirodzený a nutný vývoj a časom skončili v slepej uličke z ktorej niet návratu. Hru na banjo totiž nestačí sa iba naučiť, ale ju treba aj pochopiť a hlavne pochopiť banjo ako nastroj v bluegrasse a bluegrass ako taký. Až keď ju dokonale zvládnete môžete sa začať venovať inej technike ktorá skoro vždy z nej vychádza.
Ktorou školou konkrétne začať je už zložitejšie poradiť. Je ich veľmi veľa a v každej je niečo dobré, a často aj niečo iné čo povedzme v ďalšej nieje a hodí sa.  Treba si ale uvedomiť, že to musí byť škola vychádzajúca zo scruggsovej techniky a v jeho duchu. Je totiž napríklad mnoho škôl, čo povedzme vychádzajú aj z jeho techniky, ale nie sú vhodné pre začiatočníka pretože ich autor ako každý banjista si v nich scruggsovu techniku upravil k obrazu svojemu a pridal svoje cítenie. Teda už to nije Scruggs aj keď to je zdanlivo v jeho duchu. A niektoré sú príliš povrchné, či príliš neprehladné a písané ťažkou formou.
Mne sa najlepšia preto na pochopenie zdá  škola od E. Scruggsa, prípadne ako doplnok prvá učebnica od P.Wernicka aj keď u neho sú už niektoré obraty ako som vravel trocha "Wernickovske". Má v nej ale napríklad vysvetlené vedenie melodickej linky čo v Scruggsovej zas nie je.
No a samozrejme by som mal spomenúť aj svoju kde som tiež vychádzal a písal ju v duchu E.Scruggsa, jeho techniky a formy a snažil sa aby tam bolo všetko čo treba a aj to čo povedzme v Scruggsovej nieje či podľa mňna nieje dostatočne obsiahlé. Je ale čisto na vás ako sa rozhodnete.
Pre clawhammer potom asi školu od David Holta a pre classic banjo asi učebnica od Franka Bradburyho.


Pre pokročilejších po zvládnutí Scruggsovej techniky je už výber všeobecne bohatší. Výborné sú v podstate všetky DVD učebnice venujúce sa Scruggsovej technike od Tonyho Trischku, škola Sony Osborna ale aj od J.D.Crowe, T. Baucoma či J.Millesa.
Pri štúdiu pokiaľ možno oslovte skúsenejších banjistov. Najlepšie priamo niekoho kto vyučuje aby si vás zobral pod dohľad pričom si uvedomte, že dobrý učiteľ vôbec nemusí byť dobrý banjista a naopak aj výborný banjista vás nič nemusí naučiť lebo to proste nevie. Viem, že nieje jednoduché pre začiatočníka rozlíšiť kto je  na učenie najvhodnejší. Nie tak dávno som sa dokonca stretol s ponukou na vyučovanie od človeka čo o banji  v podstate nemal ani páru a pri tom si trúfal učiť všetky techniky hrania na tento nástroj. Poznám aj učiteľa na banjo čo tento nástroj nikdy nedržal ani v ruke a veselo učí. Argumentuje, že veď nástroj ako nástroj. Žiaľ jeho žiaci tak potom aj vyzerajú. Nestačí sa totiž naučiť technika. Treba jej aj rozumieť a naučiť sa myslieť ako banjista a nie povedzme gitarista. A to dokáže jedine niekto kto na ten nástroj sám roky hrá a pozná jeho fylozofiu.
Skúste sa popýtať vo vašom okolí či niekto banjo neučí a opakujem vedzte, že ak je niekto dobrý banjista ešte dlho to neznamená, že je aj dobrý učiteľ a že vám pomôže pri učení. Váš pohľad na to kto je naozaj dobrý učiteľ alebo banjista sa naviac určite totiž bude meniť aj podľa toho koľko toho sami už budete vedieť a vedieť posúdiť. Časom naviac sami asi dospejete aj k tomu, že vôbec nejaké delenie na lepších a horších hráčov  je irelevantné a vlastne aj scestné. Je ale pravda že učiteľ by mal mať dostatok skúsenosti a vedomosti ktoré môže predávať ďalej a hlavne musí ich vedieť podávať tak aby to jeho študent aj pochopil.  Mnohé sa samozrejme naučíte aj sami, ale cesta bude omnoho dlhšia, plná úskalí a určite plná naučených zlozvykov, ktorých sa zbaviť bude horšie ako sa niečo nové naučiť. Nestačí počuť, ale treba vidieť a teda už vôbec nestačí iba si prečítať
.
Dnes je toho totiž veľmi veľa aj na internete. V podstate sa skoro všetko môžete naučiť z internetových stránok. Ale ak neviete čo máte hľadať, na čo sa máte zamerať, čoho si všímať, čo ešte nie, alebo čo je dobré a naopak dokonca scestné máte problém. A že toho scestného tam je neúrekom. Ľahko sa aj tu dostanete do slepej uličky, alebo k zlozvykom ak to uchopíte za nesprávny koniec či obrazne povedané naletíte pseudo technike niekoho kto sa chce na internete akurát ukázať.  Verte, je  tam toho veľa.
Počas učenia sa naučte čo najviac skladieb a poctivo cvičte každý deň. Nepreskakujte žiadnu kapitolu, ale otvorte učebnicu na prvej strane a zavrite na poslednej. A hlavne neponáhľajte sa do kapiel. Ideál je hrať si sám aspoň dva roky než začnete koketovať s nejakou kapelou. To čo doma totiž za týždeň poctivou pomalou hrou a brúsením nacvičíte, dokážete na skúške s kapelou pri zbŕklej rýchlej hre pokaziť za 2 minúty trvania skladby. A ak už kapela tak sa snažte dostať do takej kde budete najhorší muzikant. Nielenže vás kolegovia mnohé naučia, ale bude vás to motivovať na sebe pracovať a ostatok kapely dobehnúť.
(c) J.Bratinka 1992 - 2008