Príslušenstvo.
1.
|
Struny
sú v zásade pre samotné banjo čo do kvality
konštrukcie nepodstatné pretože je to hodne individuálna vec aj keď na
druhej
strane majú dosť podstatný vplyv na zvuk. Ja uprednostňujem GHS triedy
11
(občas aj 10) pokiaľ možno phospor-bronze. Treba sa o ne starať po
každom hraní
ošetriť a očistiť od potu a pravidelne meniť. Pri každodennom hraní
struny
vydržia maximálne 14 dní. Potom strácajú zvuk a postupne prestávajú
ladiť. Ale
mal som už struny čo ladili viac ako dva mesiace. Struny by sa mali
meniť podľa
potreby vždy keď prestávajú ladiť, alebo strácajú zvuk čo záleží od
spôsobu
hrania, ako často hráte, ako máte agresívny pot a podobne. V priemere
to je raz
za mesiac. Nieje vhodné im po roku zapáliť sviečku k ich ročnému
výročiu.
Phospor Bronze struny vydržia kratšie, ale majú zvonivejší a mohutnejší
zvuk.
Niklové vydržia dlhšie a majú kratší zvuk. Tenké struny sú cinkavejšie,
tvrdšie
znejú konkrétnejšie. Občas je vhodná kombinácia viacej sád a hrúbok na
zlepšenie rovnomerného rozloženia tlaku na kobylku. Používa to mnoho
banjistov.
Tvrdšie struny majú výhodu, že sa do nástroja môžete oprieť čo je pre
hru dosť
dôležitá vec. Jemná hra až na výnimky banjistov kapiel ktorých
repertoár to
vyžaduje obvykle farbou a škálou zvuku nestojí za nič. Tradičný
bluegrass sa
hrá tvrdo. Zložitejšia technika, hlavne single string použitý napríklad
v jazze
skôr jemnejšie. Tomu treba prispôsobiť aj struny. Tvrdá hra na mäkkých
strunách
je udrnčaná. Tak isto naopak mäkká hra na tvrdých strunách je hluchá.
Dobrý
banjista naviac musí vedieť hrať tak, tak aj tak.
Osobne používam GHS media o hrúbke 0.11, 0.12, 0.13, 0.22, 0.11. Občas
aj
wildcat sadu GHS 0.11, 0.11, 0.13, 0.22, 0.11 ktorá má po stranách
vyrovnanejší
tlak na kobylku. Skúšal som aj sadu 0.11, 0.13, 0.16, 0.24, 0.10 alebo
0.11,
0.13, 0.16, 0.26, 0.10. Majú zaujímavý zvuk hlavne pre tenšiu g, ale
skôr sa
podľa mňa hodia na frailing než bluegrass.
V
našich bežných obchodoch budete mať možno problém
zohnať vhodné struny. Dokonca som sa stretol s tým, že oficiálny
zástupcovia
niektorých značiek nie sú schopný (alebo ochotný) zabezpečiť struny aké
budete
potrebovať a tvrdohlavo ponúkajú iba to čo je vhodné pre nich. Takže aj
tu
často bude nutné si struny zabezpečiť cez internet, alebo v zahraničí
kde tento
problém nie je. Ale to je bežné a väčšina popredných hráčov to takto
robí
pričom si zabezpečí zásobu na celý rok. Len pre zaujímavosť, u
banja sa
používajú v určitej oblasti aj nylonové struny.
|
2.
|
Puzdro.
Ak je to možné banjo kupujte jedine s
pevným futrálom. Je to mimoriadne citlivý nástroj na poškodenie
vzhľadom na nepomer
hmotností a masy vôbec čo do hmatníka a tela. Kameňom úrazu je spoj. Ak
príde
tu k poškodeniu je nastroj prakticky odpísaný a oprava je značne
nákladná.
Pričom sa môže stať že už nikdy z neho nedostanete s novým korpusom či
hmatníkom
ten istý zvuk ako pred poškodením. Preto žiadne plátené puzdrá , alebo
náhradné
napr. gitarové. Jedine originál banjový tvrdý futrál ktorý ho zároveň
chráni aj
v zime. Každý nástroj prudkou zmenou teplôt strašne trpí.
|
3.
|
Popruh.
Je vhodnejší pevný kožený a široký aby sa
rozložila značná váha nástroja. Hlavne musí byť pevne ukotvený aby
nedošlo k samovoľnému
uvolneniu a pádu nástroja.
Mal by byť ukotvený pod strunníkom a hmatníkom, pričom by mal viesť pod
najmenej troma napínačmi na každej strane pre lepšiu stabilitu. Ak ho
budete mať uchytený na oboch stranách iba o jeden, môže sa vám po čase
stať, že sa skriví.
Osobne
používam kožený široký ktorý ma na oboch
koncoch špeciálne uzatváracie zámky, ktoré ukotvím o napínače. Jeden za
strunník a jeden pod hmatníkom.
|
4.
|
Stojan.
Nikdy neopierajte banjo o hmatník a nejakú
stenu. Jeho pošmyknutie by spôsobilo nenapraviteľné škody. Ak nehráte
položte
ho na puzdro na zem, najlepšie ale priamo do puzdra a na bezpečné
miesto.
Nezabúdajte, že vaše banjo môže znamenať váš najväčší alebo najcennejší
majetok čo
vlastníte a
tak sa k nemu aj správajte. Ak už používate stojan tak musí byť
bezpečný a
banjo v ňom musí dobre sedieť s možnosťou zafixovania. Musí byť
stabilný. V
žiadnom prípade ale nenechávajte doma banjo v stojane a už vôbec v
blízkosti radiátora.
Spôsobilo by to nenapraviteľné škody.
|
5.
|
Prstence.
Je to často aj vecou vkusu . Osobne
používam tvrdené palcové plastové Golden Gate alebo Gewa a kovové
nikel-strieborné National na ostatné prsty. Vyhovujú mi
nezničiteľnosťou,
tvarom ale hlavne zvukom. Tie kovové sú bez najmenšej známky
opotrebenia viac
ako 10 rokov staré. Sú z nikel-striebornej zliatiny a preto obvykle aj
o niečo
drahšie. Palcový Golden Gate dáva plnší a zároveň mäkší okrúhlejší zvuk
ako
dosť plocho znejúci mäkší Dunlop. Dunlop sa hodí skôr na mäkšie struny
9,
prípadne 9.5.
Kovové National majú výrazne konkrétnejší a jasnejší cinkavejší zvuk
ako
Dunlop. Mne kovové Dunlop pripadajú zvukom tupé a naviac sa obvykle aj
skôr
opotrebujú a vytvorí sa v nich drážka. Ale niekomu môžu vyhovovať.
Problém je ale v tom, že k nám
sa do
bežných obchodov dováža iba jeden základný typ pričom aj Dunlop ma celú
škálu
rôznych materiálov, hrúbok a tvarov. Tak či tak sa ale Dunlop hrou či
teplom
rozťahujú a potom pretáčajú. Takže ich počas hrania musíte striedať.
Naviac aj
tvarom majú hlavne palcové iné uhlovanie a tak okraj práve tak
nešťastne
riešený, že často tlačí na koreň nechta na palci. Ale ako som povedal
je to aj
vecou zvyku.
Zvuk u kovových závisí rozhodne od materiálu kde sa používa mosadz,
oceľ,
striebro, nikel, alebo aj zlato a aj od tvaru. Celkom iný zvuk
dostanete so
zaoblenými a iný s prstienkami s hrotom. Iný zvuk budete mať ak ich
necháte
rovné a budú vám odstávať a iný ak budú kopírovať bruško prsta. To však
tiež zavisí hlavne od spôsobu úderu a držania ruky. A to
samé platí
aj pre plastový palcový. Je to vždy vec skúšania a nakoniec vkusu.
Nikdy nepoužívajte gitarové, alebo dobrové plastové palcové, ktoré sú
väčšie a
pokiaľ sa
neupravia, hrá sa s nimi o hodne horšie. Tak isto nedoporučujem kovový
palcový
ktorý aj keď dáva svojský a dosť ostrý zvuk, ničí struny.
Plastové na prsty tiež nie sú vhodné, lebo banjo nikdy poriadne
nerozozvučia.
Prstence majú aj keď sa to možno nezdá enormný podiel na zvuku. Ak máte
možnosť
vyskúšať si viac druhov sami zistíte rozdiel nielen čo do materiálov,
ale aj
hrúbky a tvaru.
|
|
Aj keď sa bežne
nepoužívajú, ale existujú aj prstienky pre clawhammer.
|
6.
|
Kapodaster.
V žiadnom prípade nedoporučujem systém Shub aj keď je
populárny. Špatne sa na nich nastavuje tlak aj keď ich veľmi rýchlo
nasadíte a
zosadíte. Okrem toho že rozlaďujú nastroj ak nie sú dobre nastavené
majú jednu
obrovskú praktickú nevýhodu. Ak je tlak príliš vysoký nechceným
drgnutím do
neho pri sklze alebo zmene polohy ruky je viac ako isté, že vďaka týmto
tlakom
vám počas hrania odletí, priam vystreli aj niekoľko metrov. Ak sa to
stane
počas koncertu je to dosť nepríjemné. Najlepšie sú kapodastre ktoré
obopínajú
celý hmatník, kde je možné tlak spodnou prítlačnou plochou so zavitom
plynulo
nastaviť, sú útle a pritom dosť pevné aby sa neohýbali. Vláďa Ptáček
takéto
kedysi vyrábal a pokial viem vyrába do dnes. Ja mám sériové číslo 10
(old timer) a do dnes som s ním
nadmieru spokojný. A musím priznať, že som skúšal aj podobné od
renomovaných výrobcov a nakoniec som sa aj tak vrátil vždy k Ptáčkovy
ktorý je
už viac ako tuším 15 rokov prakticky nezničiteľný na rozdiel od večných
problémov s bužírkami, spružinami, skrutkami a kto vie čím u
renomovaných
značiek.
Piata
struna by mala mať háčky. Ak si ich neviete
spraviť sami požiadajte niekoho kto to vie. Musíte sa ale zmieriť s
tým, že do
vášho nástroja bude obrazne povedané niekto tĺcť klince (vľavo).
Existujú ale
aj iné formy kapodastrov na piatu strunu. Buď spružinové, ktoré uchytia
iba
piatu strunu a držia o hmatník, alebo koľajničky vedené na bočnej
strane
hmatníka so špeciálnym prítlačným mechanizmom (vpravo). Osobne mne však
ani
jeden nesedí keďže mi zavadzajú pri hre. Hlavne tie čo obopínajú
hmatník časom
prestanú pružiť a už ich tlak nieje dostatočný a naviac pri pohybe po
hmatníku
jednoducho zavadzajú a môžete ich zhodiť. Ale naopak aj z háčika pri
snahe o čo
najrazantnejší uder palcom na tenkú g ju spod háčika môžete nechtiac
vysunúť ak
je háčik otočený smerom do hmatníka.
Háčky by mali byť na 7, 9 a 10 pražci. Ideálne ak sú aj na 8. Najmenej
na 7 a
9. Do B a C sa potom g struna dá doladiť o poltón nahor, alebo nadol. V
niektorých skladbách ale bude treba oproti originálnej tabulatúre asi
zmeniť
prstoklad ak sa v nej hrá hmat aj na tenkej g strune

|
 |
|
7.
|
Ladička.
Snažte sa naučiť ladiť aj bez nej. Inak
vám zlenivie ucho a bez ladičky v podstate nebudete vedieť naladiť váš
nástroj.
Ale na javisko a do štúdia by ste bez banja naladeného pomocou ladičky
ísť
nemali. Nedoporučujem lacnejšie s displayom z tekutých krištáľov. Pri
slnku na
ňom nič neuvidíte a obvykle sú naviac nepresné. Ladička by mala mať ako
ledky
tak napríklad mechanickú ručičku. Dobre sa s nimi ladí majú malú
spotrebu a
baterka vám vydrží aj niekoľko mesiacov. Hlavne však sú spoľahlivé a
presné. Vo
svojej Yamahe mám baterku už viac ako rok. Ale zas je pravda že ju
používam tak
raz za týždeň až dva. Najlepšie sú asi Korg, Yamaha, alebo Boss. Sú
však
obvykle drahšie a stoja obvykle nad 3000-Sk.
V
poslednej dobe sú hitom veľmi
dobré rezonančné ladičky ktoré sa nasadzujú na hlavu hmatníka a môžete
ich tam
mať počas celého koncertu a priebežne promptne doladiť. Osobne používam
už dlhšiu dobu IMT 900 s podsvieteným displayom a funkciou kompenzácie
kapodastra.
|
8.
|
Metronóm. Pre presné
hranie a správny rytmus
je metronóm nevyhnutnosťou. Bez neho sa
určite nezaobídete. Vhodný je ako mechanický tak aj digitálny. Ideálne
je ak sa
vám zmestí do futrálu. Dobré sú
napríklad Boss. Ak
máte
doma počítač tak vám stačí midi editor, alebo editor
tabulatúr napríklad GuitarPro kde cvičíte priamo s nasamplovanou
midi
skladbou, alebo si v nejakej prázdnej skladbe nastavíte 99 taktov
s 99
opakovaniami a ako nástroj si zvolíte Low Wood Block. Potom stačí
iba
meniť tempo.
|
9.
|
Dusítko.
Je to výborná pomôcka večerného cvičenia
lebo tlmí hlasitosť nástroja. Nasadzuje sa na kobylu a tak zvyšuje jej
hmotnosť
čím tlmí hlasitosť zvuku. Je to dobrá pomôcka ak chcete cvičiť večer a
nerušiť
okolie. Dobré sú kovové. Drevené, či husľové nemajú dostatočnú masu.
Exisgtujú
aj dusítka ktorých princíp je založený na tlmení strún. Nasadzujú sa
priamo na
struny pred kobylku. Podľa mňa sú však nevhodné podobne ako guma pod
strunami,
či ponožky v korpuse aj keď sú samozrejme tiež riešenie. Problém
spočíva v tom,
že vám síce tá guma stlmí hlasitosť nástroja, ale zároveň tým, že je
pred
kobylkou aj spôsobí nepresnosti v ladení hlavne v polohách. Najväčší
problém
pri použití gumy je to, že niektoré techniky prestanú znieť celkom,
alebo znejú
značne skreslene a neúplne. Napríklad sklz, príraz, odťah a už vôbec
flažolet.
Tie teda vlastne vôbec nemôžete cvičiť, lebo nemáte zvukovú kontrolu či
ich
hráte dobre. Štandartné kobylkové dusítko tieto problémy nespôsobuje a
iba tlmí
zvuk celkovo. Naviac banjo s ním ma zaujímavý zvuk takže už som ho
použil
cielene aj na javisku či štúdiu.
|
10.
|
Čistič strún. Predlžuje
životnosť strún. Ak s ním čistíte struny pred a po každom
hraní je predpoklad, že vydržia o niečo málo dlhšie. Výmene sa však aj
tak nakoniec nevyhnete. Najznámejší je asi Fast-Fret vhodný skôr ako
prevencia a pri nie až tak extrémnom znečistení,
a Dunlop Cleaner ktorý je agresívnejší a rozpúšťa do hlbky pórov hlavne
ak máte napríklad agresívny pot.
|
11.
|
Učebnice. Snažte
sa zadovážiť si iba
originál. Jednak tak neporušujete autorské práva a vyhnete sa možným
problémom
a hlavne iba tam máte záruku, že bude všetko tak ako má byť. Začnite
s jednoduchou Scruggsovou technikou. A to zdôrazňujem s
"!!!!!!!!!!!!!". V žiadnom prípade nezačínajte od konca napríklad s
melodikou, single stringom či inou technikou. Na tú zabudnite pokiaľ
dokonale
nepochopíte a nezvládnete Scruggsovu trojprstú techniku a jej vedenie
melodickej linky a doprovodov. Preskočili by ste prirodzený a nutný
vývoj a
časom skončili v slepej uličke z ktorej niet návratu. Hru na banjo
totiž
nestačí sa iba naučiť, ale ju treba aj pochopiť a hlavne pochopiť banjo
ako
nastroj v bluegrasse a bluegrass ako taký. Až keď ju dokonale zvládnete
môžete
sa začať venovať inej technike ktorá skoro vždy z nej vychádza.
Ktorou školou konkrétne začať je už zložitejšie poradiť. Je ich veľmi
veľa a v
každej je niečo dobré, a často aj niečo iné čo povedzme v ďalšej nieje
a hodí
sa. Treba si ale uvedomiť, že to musí byť škola vychádzajúca zo
scruggsovej techniky a v jeho duchu. Je totiž napríklad mnoho škôl, čo
povedzme vychádzajú aj z jeho techniky, ale nie sú vhodné pre
začiatočníka pretože ich autor ako každý banjista si v nich scruggsovu
techniku upravil k obrazu svojemu a pridal svoje cítenie. Teda už to
nije Scruggs aj keď to je zdanlivo v jeho duchu. A niektoré sú príliš
povrchné, či príliš neprehladné a písané ťažkou formou.
Mne sa najlepšia preto na pochopenie zdá škola od E.
Scruggsa,
prípadne ako doplnok prvá učebnica od P.Wernicka aj keď u neho sú už
niektoré obraty
ako som vravel trocha
"Wernickovske". Má v nej ale napríklad vysvetlené vedenie
melodickej linky čo v Scruggsovej zas nie je.
No a samozrejme by som
mal
spomenúť aj svoju kde som tiež vychádzal a písal ju v duchu E.Scruggsa,
jeho techniky a formy
a snažil
sa aby tam bolo všetko čo treba a aj to čo povedzme v Scruggsovej nieje
či podľa mňna nieje
dostatočne obsiahlé. Je ale čisto na vás ako sa rozhodnete.
Pre clawhammer potom asi školu od
David Holta a pre classic banjo asi učebnica od Franka Bradburyho.
Pre pokročilejších po
zvládnutí Scruggsovej techniky je
už výber všeobecne bohatší. Výborné sú v podstate všetky DVD učebnice
venujúce sa
Scruggsovej technike od Tonyho Trischku, škola Sony Osborna ale aj od
J.D.Crowe, T. Baucoma či J.Millesa.
Pri
štúdiu pokiaľ možno oslovte skúsenejších
banjistov. Najlepšie priamo niekoho kto vyučuje aby si vás zobral pod
dohľad pričom si uvedomte, že dobrý učiteľ vôbec nemusí byť dobrý
banjista a naopak aj výborný banjista vás nič nemusí naučiť lebo to
proste nevie.
Viem, že nieje jednoduché pre začiatočníka rozlíšiť kto je na učenie najvhodnejší. Nie tak dávno som sa
dokonca stretol s ponukou na vyučovanie od človeka čo o banji v
podstate
nemal ani páru a pri tom si trúfal učiť všetky techniky hrania na tento
nástroj. Poznám aj učiteľa na banjo čo tento nástroj nikdy nedržal ani
v ruke a veselo učí. Argumentuje, že veď nástroj ako nástroj. Žiaľ jeho
žiaci tak potom aj vyzerajú. Nestačí sa totiž naučiť technika. Treba
jej aj rozumieť a naučiť sa myslieť ako banjista a nie povedzme
gitarista. A to dokáže jedine niekto kto na ten nástroj sám roky hrá a
pozná jeho fylozofiu.
Skúste sa popýtať vo vašom okolí či niekto banjo neučí a opakujem
vedzte, že ak je niekto dobrý
banjista ešte dlho to neznamená, že je aj dobrý učiteľ a že vám pomôže
pri
učení. Váš pohľad na to kto je naozaj dobrý učiteľ alebo banjista sa
naviac určite
totiž bude meniť aj podľa toho koľko toho sami už budete vedieť a
vedieť
posúdiť. Časom naviac sami asi dospejete aj k tomu, že vôbec nejaké
delenie na
lepších a horších hráčov je irelevantné a vlastne aj scestné. Je
ale
pravda že učiteľ by mal mať dostatok skúsenosti a vedomosti ktoré môže
predávať
ďalej a hlavne musí ich vedieť podávať tak aby to jeho študent aj
pochopil.
Mnohé sa samozrejme naučíte aj sami, ale cesta bude omnoho dlhšia, plná
úskalí
a určite plná naučených zlozvykov, ktorých sa zbaviť bude horšie ako sa
niečo
nové naučiť. Nestačí počuť, ale treba vidieť a teda už vôbec nestačí
iba si
prečítať.
Dnes je toho totiž veľmi veľa aj na internete. V podstate sa skoro
všetko
môžete naučiť z internetových stránok. Ale ak neviete čo máte hľadať,
na čo sa
máte zamerať, čoho si všímať, čo ešte nie, alebo čo je dobré a naopak
dokonca scestné máte problém. A že toho scestného tam je neúrekom.
Ľahko sa aj tu dostanete
do
slepej uličky, alebo k zlozvykom ak to uchopíte za nesprávny koniec či
obrazne povedané
naletíte pseudo technike niekoho kto sa chce na internete akurát
ukázať. Verte, je tam toho veľa.
Počas učenia sa naučte čo najviac skladieb
a poctivo cvičte každý deň.
Nepreskakujte žiadnu kapitolu, ale otvorte učebnicu na prvej strane a
zavrite
na poslednej. A hlavne neponáhľajte sa do kapiel. Ideál je hrať si sám
aspoň
dva roky než začnete koketovať s nejakou kapelou. To čo doma totiž za
týždeň
poctivou pomalou hrou a brúsením nacvičíte, dokážete na skúške s
kapelou pri zbŕklej
rýchlej hre pokaziť za 2 minúty trvania skladby. A ak už kapela tak sa
snažte
dostať do takej kde budete najhorší muzikant. Nielenže vás kolegovia
mnohé
naučia, ale bude vás to motivovať na sebe pracovať a ostatok kapely
dobehnúť.
|
|